pondelok 13. januára 2014

Kapitola 1



Kapitola 1


Rok 2058



„Slečna Damienová!“ zaznie mi lenivý hlas v ušiach a ja rýchlo potrasiem hlavou, aby som dostala svoj mozog zo zasnenia. Ruka, o ktorú som sa opierala mi padne na lavicu, a svoje gigantické oči vycapím na profesorku stojacu nado mnou. Pery zviera v tenkej linke, ako dva papiere ležiace na sebe.

„Predpokladám, že keď tu takto suverénne sedíte a nehodláte sa zapojiť do hodiny, určite nám aspoň budete chcieť prečítať svoju domácu úlohu.“ Tenké linky sa jej zavlnia a vytvoria akýsi škodoradostný úsmev. Tá stará baba presne vie, že nemám domácu.

„No... nejako sa stalo... uhm...“ chvíľka premýšľania nad výhovorkou, prečo som to nenapísala. Pes mi zjedol úlohu? Originálne. Hlavne, keď nemám psa. „Chcela som ju napísať, vážne.“

Úsmev jej z tváre nemizne a ruky si založí na hrudi. Je taká štíhla, že sa dokonca môže rovnať s tou mojou chudučkou postavou, no ona má už svoj vek. Päťdesiat je zrejme dosť pre niektorých ľudí, ale pre ňu pravdepodobne nie. Modrý kostým je na nej nalepený ako latex na ľahkej žene. Svetlé vlasy má zopnuté v úhľadnom drdole a jej mačacie oči ma neustále pozorujú. Jej tenké pery lemuje bordová ceruzka a vnútro je vyfarbené červeným rúžom, ktorého odtieň má ďaleko od kontúry. Akoby si myslela, že jej to pomôže pery zväčšiť. Vyzerá to tak akurát vtipne v kombinácii s modrými tieňmi na jej zvráskavených viečkach.

„Nemala som to ako napísať, lebo... lebo nám vypadla elektrina!“ vyhŕknem odrazu, keď mi napadne jediná schopná vec. Až keď mi tá primitívnosť vyjde z úst uvedomím si, že je to rovnako reálne, ako že úlohu som zjedla ja.

„Dúfam, že vám už elektrina funguje slečna Damienová, pretože dnes strávite aj celú noc písaním slohu na tri strany.“ Tá škodoradosť v jej hlase ma ubíja. Niekedy sa mi v hlave len tak vynoria myšlienky, ako by som na dotyčného začala kričať či ho udrela. Aj teraz som pred sebou videla jej tvár s červenou pečiatkou mojej ruky na jej líci.

Triedou sa ozve tichý smiech, ktorý ma prebudí z ďalšieho snívania a radšej si ho nevšímam. Sústredím sa len na tú starú raketu predo mnou. „O čom to má byť?“ nevinne zaklipkám mihalnicami a čakám, že to nič zložité nebude. Alebo aspoň dúfam, že moje oči, nápadne sa podobajúce tým psím, ju presvedčia a zadá mi niečo jednoduché.

„O tom, prečo si svojich rodičov zabila.“ Škodoradosť sa zmení v diabolsky smiech a lavica spolu so stoličkou sa začnú krútiť. Prekvapením sa nezmôžem ani na slovo, až kým zo mňa nevyjde piskľavý krik. Čo sa to deje?

Jej oči postupne menia farbu a zmenšujú sa spolu s ňou, až kým sa na zemi nezvíja veľký, zelený had. Moja stolička sa zastaví a ja som nútená slizkému plazovi hľadieť do čiernych očí, v ktorých vidím vlastný odraz.

„Všetko je len tvoja chyba. Si nezodpovedná. Si hanbou svojej rodiny.“ Tri rôzne vety, no každá iným hlasom. Prvá je nápadne povedomá babke, ale znie trochu syčiaco, samozrejme, ako od hada. Tá ďalšia znie ako môj otec bez zámky, žeby to vyslovilo to stvorenie plaziace sa bližšie ku mne. A tá tretia veta, akoby z úst mojej mami.



Keď niečo hlasno buchne, had sa otočí a hľadí za zvukom, no ja sa okamžite posadím a hľadím do tmy. Čo to má znamenať?

Prehodím nohy cez okraj provizórnej postele, respektíve posuniem nohy zo zeme na zem, a porozhliadnem sa. Čo sa práve stalo? Sen. Bol to len sen. No v hlave som stále mala to syčanie a tie tri vety. Prebudila som sa na rozbitie pohára, ktorý som prevrhla, samozrejme, ja. Kopla som do neho počas spánku.

Pokrútim hlavou a hnedé pramienky vlasov mi padnú do tváre. Predkloním sa a nohy ohnem v kolenách. Lakťami sa o ne opriem, dlaňami si pošúcham unavené oči a vzápätí v nich nechám svoju tvár spokojne odpočívať.

„Už si hore?“ rozospatý a chrapľavý hlas ma donúti dvihnúť zrak a otočiť sa. Na matraci, ani nie o pol metra odomňa, leží chalan a naťahuje po mne ruku. Dotkne sa môjho stehna a ďalej blúdi, až kým ma nechytí okolo pása, aby si ma mohol pritiahnuť späť ku nemu do „postele“.

„Spi, ešte je tma.“ Mrmle do vankúša, keďže leží na bruchu a ja vidím maximálne tak jeho vytŕčajúci zadok spod prikrývky. Tou ani nie je zakrytý, lebo som si ju celú ukradla ja, keď zaspal. Veď on je chlap. Tí majú kožu ako hrochy, hrubú a vďaka tomu im nikdy nie je zima. Ja naopak nemám skoro žiadnu svalovú hmotu a moje kosti ma veľmi nezahrejú.

„Ty spi, ja už nemôžem,“ zašepkám. Pohladím ho jemne po ruke a nenápadne sa mu snažím odtrhnúť jeho svalnatú pažu z môjho boku. Nemusím sa však ani namáhať, keďže on už opäť spí.

Tak sa len postavím a ešte malátna zo spánku prejdem ku oknu. Mám úžasný výhľad. Oceán. Nič iné len oceán. V tme len atramentová rozvírená škvrna, ktorá zaniká s tmavou oblohou. Milujem ten pohľad. Upokojuje ma to.

Po dlhšej chvíli, kedy sa nechávam ovievať chladným vánkom prúdiacim cez okno... teda len cez otvor v stene, sa vyberiem do kúpeľne. Tú tvorí len vaňa, rozbité umývadlo a záchod bez dosky. No na prebývanie tam to stačí. Jediná vec, ktorá poskytuje v „kúpeľni“ svetlo je mesiac. Nemáme dokonca ani tečúcu vodu, preto keď vojdem nahá do vane, rýchlo sa namydlím zeleným mydlom v tvare kruhu a vylejem na seba vodu z vedra položeného vedľa vane. Musím sa veľmi kontrolovať, aby som nezačala kričať vďaka tej ľadovej vode, ktorú sme si nabrali v neďalekom potoku. Ešte je len začiatok mája, takže vonku je pomerne chladno aj cez deň.

Postavím sa, a nohy po jednom položím na studenú dlážku v kúpeľni. Ak sa to dá ešte tak nazvať. Trasiem sa od zimy a po celom tele mám zimomriavky. Končeky vlasov mám taktiež mokré, takže mi stoja dupkom aj chlpy na šiji.

Ignorujem to. Prežila som horšie.

Otočím sa doprava a gigantickými zelenými očami študujem svoju postavu v špinavom zrkadle, cez ktoré vedie dlhá prasklina zdola až nahor. Blúdim zrakom od mojich chodidiel, cez chudé stehná, ploché brucho, vytŕčajúce rebrá, rovný hrudník až ku tvári. To všetko dokážem rozoznať aj v chabom svetle.

Nie som nádherná, no ani škaredá nie. Oči mám na svoju tvár priveľké, nos priúzky, čelo privysoké. Iba moje pery sú normálnej veľkosti. Ani príliš plné, ani príliš úzke. Hladovanie sa pripísalo aj na mojej tvári. Pomaly mi začínajú vystupovať lícne kosti. Dvihnem svoju chudučkú ruku a štíhlymi dlhými prstami si prechádzam po štruktúre mojej tváre.

Pod očami mám tmavé kruhy ladiace s mojimi strapatými hnedými vlasmi siahajúcimi mi tesne pod prsia. Ich neskrotnosť ma často privádza do šialenstva. Natiahnem ruku ku poličke, z ktorej som vzala mydlo, a po hmate nájdem tenkú bielu gumičku. Tou si zopnem neposlušné kadere.

Kvapky vody mi stekajú po nahom tele ešte rýchlejšie, keď mám triašku vďaka tej zime.

Nenamáham sa robiť ďalšie kroky, opäť sa len naťahujem po uterák visiaci na kovovom stojane. Obkrútim si ho okolo svojho chudého tela a veci skopnem na jednu stranu. Nechce sa mi ich prať. Urobím to, keď bude svetlo.

Usadím sa na matrac a deku si prehodím cez plecia. Kolená pritlačím ku hrudi, opriem o ne bradu. Privriem oči a spomínam na môj sen. Nikdy som to nezažila. Nikdy som v skutočnej škole nebola. Neviem ako to funguje. Toto sú len všetko moje predstavy. Preto nechápem, prečo som mala takýto sen. Opäť krútim hlavou a rozhodnem sa ľahnúť si späť a márne dúfať, že raz zaspím. Predtým však musím posunúť Liamovú ruku niekam tak, aby som mu ju nepripučila svojou komárou váhou.

Hľadím na špinavý strop a snažím sa nepremýšľať o tomto svete. Je to strata času. Tento svet sa už nezachráni. Ľudstvo je najväčšia hrozba aká existuje. Ľudstvo je vrahom samo o sebe. Planéta sa len bránila, preto všetci trpíme. Kvôli ľudskej hlúposti. Preto sa to všetko stalo. Za všetko môžu ľudia.

Som hore aj keď vychádza Slnko nad oceán, nespím ani keď jeho teplo dosahuje až na našu provizórnu posteľ. Konečne sa môžem odkryť, keďže ma zahrieva horúce Slnko, ktorého lúče sa ťahajú okolo mňa ako chápadla chobotnice.

Zaregistrujem pohyb na matraci vedľa môjho tela a tak pootočím hlavu, aby som tmavovlasému mužovi hľadela do tváre. Predtým jeho ostré rysy pokojne oddychovali, teraz sa prebúdzajú k životu. Pohľad upriem do jeho rozospatých šedivých očí. Jeho plné pery vykúzlia úsmev, keď ma zbadá a vzápätí si dlaň pricapí na oči. Pretočí sa na chrbát a posadí sa. „Dobré ráno,“ povie nakoniec chrapľavým hlasom a musí si odkašľať, aby neznel ako tuhý fajčiar.

Pousmejem sa a taktiež sa posadím. Stále som v uteráku, ktorý som si okolo seba obmotala a cítim, že mám vlasy ešte vlhké, keďže som si ich mokré stiahla do gumičky. Fyzika v praxi. Vlasy sa vám nevysušia tak skoro, ak ich všetky zhrniete do jednej kopy. „Dobré ráno,“ vyslovím tiež. Hlavu otočím na jednu stranu, popukajú mi pri tom snáď všetky stavce v krku, potom na druhú stranu, zvuk kostí sa zopakuje.

„Ako dlho si už hore?“ opýta sa ma, keď vyskočí na nohy a ja pozorujem jeho ladnú chôdzu smerujúcu ku diere v stene – oknu. Na sebe má len sivé trenírky, ktoré náhodou presne ladia s jeho očami. Sledujem ako sa jeho hruď dvíha pri dýchaní a ako sa od neho odráža Slnko. Chabý vietor sa mu pohráva s vlasmi, ktoré má strapaté, no napriek tomu vyzerajú úhľadne a elegantne. Na rozdiel od tých mojich, ktoré sú po dlhom spánku strapaté a každý pramienok trčí iným smerom, aby náhodou nebola jedna svetová strana ukrivdená. 

Prstami nahmatám gumku a rozpustím si vlasy, aby konečne uschli. „Dosť dlho.“ Pokrčím plecami a vyskočím na nohy tiež. Uterák zo mňa takmer skĺzne, na poslednú chvíľu ho však zachytím. „Nechala som ti tam ešte vodu, keď sa chceš osprchovať,“ oznámim mu. Prejdem ku svojmu batohu, kde mám nahádzané oblečenie a všetky ostatné potrebné veci.  Chvíľku sa ním prehrabujem a nervózne z neho napokon všetko vysypem, keď nenájdem to, čo hľadám.

„Okej, tak sa idem osprchovať.“ Zaškerí sa. „Predstav si ten nádherný pocit, mať konečne teplú vodu a naozajstný sprchový kút.“ Pokrúti hlavou a vojde do kúpeľne, ktorá nemá ani dvere.

„Radšej nesnívaj, lebo budeš po tom túžiť ešte viac!“ zakričím mu späť. Zhodím zo seba uterák a oblečiem si spodnú bielizeň. Keď na seba naťahujem tmavomodré džínsy počujem Liama, ako ticho nadáva. Uškrniem sa. Možno by bolo lepšie sa kúpať rovno v potoku, tam slnečné lúče aspoň ohrievajú vodu počas dňa, zatiaľ čo naša voda vo vedrách je ľadová už len kvôli dlhému státiu na kamennej podlahe.

Ovoniam modré tielko či je čisté. Ani zďaleka nie. So znechutenou grimasou top hodím na kopu oblečenia, ktoré som vysypala z tašky. Vezmem čierne tričko, o ktorom predpokladám, že to bude určite čisté. Mám pravdu. Natiahnem si ho na seba. Konečne oblečená si kľaknem ku vaku a začnem si oblečenie úhľadne skladať. Z tašky vyberiem nôž a vreckový nožík. Položím ich vedľa seba, keď do batohu tlačím šatstvo. Na vrch položím nôž v koženom obale. Vreckový nožík si dám do vrecka džínsov.

Z kúpeľne vyjde Liam. Kvapky mu stekajú po obnaženej hrudi a vlasy má prilepené k tvári. Pokrúti hlavou ako pes, keď vyjde z vody a kadere okamžite naberú svoj objem. Okolo pása má obtočenú osušku.

„Nechal si tam ešte niečo nech si operiem veci?“ opýtam sa ho vstávajúc zo zeme.

Uprie na mňa svoje sivé oči a na tvári mu pohráva ten jeho typický úsmev. „Prepáč, ale keď ja som tak veľmi chcel trpieť v tej studenej vode. Nenechal som ti nič.“ Zatvári sa ako nevinný anjelik a ja len prekrútim očami, no pousmejem sa tiež.

„Už sme tu tri dni,“ povie vážnejšie, keď otočený chrbtom ku mne si zo svojho batohu vyberá veci. Začne si obliekať trenírky a ja čakám, čo povie ďalej. „Mali by sme sa pohnúť ďalej. Nemyslím si, že príde.“ Cez hlavu si prevlečie tmavomodré tričko.

„Povedala, aby sme na ňu počkali. Že určite príde.“ Zamračím sa.

Otočí sa na mňa obliekajúc si tmavé obtiahnuté nohavice. „To bolo pred týždňom. Vedela, že tu budeme tak skoro. Nemôžeme ďalej čakať. Musíme pokračovať.“ Konečne oblečený podíde ku matraci a spod malého vankúšika vytiahne zbraň. S rešpektom na ňu hľadím a ani si neuvedomujem, že som sa otriasla. Nemám rada pištole. Nosím so sebou len nožíky a podobné vecí iba pre istotu. Keby sa niečo zvrtlo. Liam ma chráni. On je ten, kto nosí všetky možné zbrane a nebojí sa ich použiť. „Vieš, že to raz budeš potrebovať. Mala by si to aspoň vyskúšať,“ hovoril mi stále. Ale ja nechcem ani vyskúšať.

„Niečo sa muselo stať, inak by tu už bola,“ povie akoby sa nič nedialo. Akoby mi len oznamoval, čo je na večeru. Pri spomienke na jedlo mi žalúdok kričí. Pokrútim hlavou a snažím sa sústrediť len na to, že jeho sestra, Nora, je niekde vonku a možno je mŕtva. Alebo zranená. A Liam sa chová, akoby si neboli ani len blízky. Vždy bol taký. Keď vedel, že sa deje niečo zlé, predstieral, že sa nič nerobí. Že on je nebojácny a nič ho nebolí, nemá city. Tak to však nebolo. Poznáme sa polovicu našich životov, preto veľmi dobre viem, aký je vo vnútri. Krehký sťa porcelán.

„Liam.“ Urobím krok k nemu, no on už sa naťahuje po batohu a prehadzuje si ho cez plecia. „Poď Damien.“ Kývne ku vchodovým dverám a zbraň si dá zozadu za pás nohavíc. Zakryje ju lemom trička. Pohodenú čiernu mikinu si uviaže na batoh a nôž taktiež v koženom obale si zavesí za pútko na nohaviciach.

Mlčky prikývnem a vezmem svoj ruksak. Sveter si uviažem okolo pása a na nohy si rýchlo obujem tenisky, ktoré sa podobajú tým Liamovým. Špinavé oblečenie tam nechávam. Nemám šancu ani čas, kedy ich oprať a taktiež už sme v meste. Možno natrafíme na obchody a konečne si vezmem niečo čisté a bez dier.

Obzriem sa ešte na ten výhľad z okna či len diery v stene a vykročím vpred za jediným mužom v mojom živote. Liam však ešte zastaví a otočí sa ku mne. Drsnou dlaňou sa dotkne mojej tváre a nakloní sa k mojim perám. „Vieš, že ťa ľúbim, že?“ povie s naliehavosťou v hlase a ja len prikývnem. Toto je Liam vo vnútri. Nervózny a naliehavý. Vždy, keď sme opúšťali náš provizórny úkryt mi potreboval niečo pekné povedať. Akoby sa bál, že to môže byť poslednýkrát, čo bude mať tú možnosť mi to oznámiť. Posledné bezpečné miesto.

„Viem,“ zašepkám a pocítim jeho pery na tých svojich. Dlaň pomaly priložím na jeho ruku a jemne ho pohladím v upokojujúcom geste. Keď sa odtiahne, pousmeje sa na mňa a ja mu úsmev oplatím.

„Tak poď už.“ Vezme ma za ruku a spolu vyjdeme do zničenej chodby na jedenástom poschodí. Toľko schodov sme vyšli, toľko musíme zísť.

Niekde medzi piatim a štvrtým poschodím začujem slabé oddychovanie. Niekto kráča hore po schodoch. Liam ma prudko stiahne za seba a pohľadom hľadá únikový východ. Potichu otvorí dvere, ktoré vedú do chodby a obaja sa schováme za stenu. Môj spoločník neustále vykukuje cez malé okienko v drevených dverách, keď zrazu sa jeho oči rozšíria a on vybehne bez slova von. Prekvapene zamrkám a nohy ma vedú za Liamom. Zastavím hneď ako prejdem dverami, tie do mňa udrú, keď sa vracajú späť na miesto. „Holly?“ Neverím vlastným očiam, ktoré sa upierajú na moju najlepšiu kamarátku.

16 komentárov:

  1. Rozhodne si si vybrala dobrý námet, príbehy o konci sveta teraz akosi letia, ale tá prvá kapitola ma veľmi nechytila.
    Idem pozrieť na ďalšiu :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Prosím ťa, zruš si overovanie kódov komentármi. Neznášam to. Mnohých ľudí to od komentovania odradzuje :D

      Odstrániť
    2. Ďakujem, hej no premýšľam, že pridám prológ alebo presuniem kapitolu na druhú a urobím novú, nech to má záživnejší úvod, ktorý chytí.
      a stránku sa snažim ešte ... no zrekonštruovať (už 65465465x som zmenila temu :D) a stale sa učim narabat s blogspotom, tak keď na to pridem, zrušim to, lebo to neznašam aj ja :D

      Odstrániť
    3. Tak si šikovná, už mi nemusím zadávať kód :D :D Držím palce inak, na blogspot treba mať nervy.

      Inak už som prečítala aj druhú kapitolu, ale nejako mi nedošlo zatiaľ, kam celý príbeh smeruje.
      Koľko už inak píšeš? Ja už asi šesť či sedem rokov, ale niekedy sa fakt čudujem, že ma to ešte baví po všetkom tom prepisovaní a opravách :D šibe mi z toho

      Odstrániť
    4. dakujem :D ale vždy lepšie než bloger.cz omg. len teraz im dá prácu presunúť sem veci z druhého blogu a kým to tu rozbehnem... ach :(

      Hm... asi 5 rokov. nie som si presne istá. A stále mi to príde ako primitívne detské písanie :( ale vždy lepšie než to, čo som začala písať ako prvé - Mocou uväznená hahaha. keď som si začala nedávno čítať opäť z toho prvú kapitolu, s hrôzou som aj prestala. Toľko chýb achhhh.

      Odstrániť
    5. hej, toto je oveľa lepšie. ja som bola pred dvomi rokmi na webnode, ale to bolo tiež des. Vtedy som však nemala blog o recenziách, ale iba o písaní.

      Keď sa presťahuješ, bude ti oveľa lepšie :D :D Tuto sa to aspoň neseká.

      Ja sa už na svoje začiatky radšej ani nepozerám. Hrúúza, písala som vtedy jednu sériu o upíroch a pri tretej časti som sa tak zamotala, že som s tým musela seknúť. Potom som sa vrhla na niečo nové, na čom už makám štyri roky a furt sa tam nájdu nejaké chyby, aj keď sa snažím poriadne všetko premyslieť. Písanie je drina, nie každý má na to nervy a trpezlivosť.

      Odstrániť
    6. to som aj dúfala. lenže je to aj zložitejšie. :(
      upíri hahahaha high5!!! aj tá moja prvá kniha bola o upíroch hahahahah
      nj. a ja trpezlivosť nemám, čo je smutné :(

      Odstrániť
    7. Keď ju nemáš, potom ako píšeš? :D

      Odstrániť
    8. neviem. haha. niekedy ma to proste prestane baviť ale potom z nejakého dôvodu sa k tomu vrátim.

      Odstrániť
    9. Tak to je zaujímavé. ja si neviem predstaviť, že by ma niekedy písanie prestalo baviť. Mala som akurát tak blok, keď som sa nevedela pohnúť a to boli poriadne nervy. V hlave sa mi hromadili nápady, ale nevedela som ich napísať.

      Odstrániť
    10. Ja som veľa začala a prestala. Ale napríklad také MU (mocou uväznená) čo som písala predtým a pridávala na starý blog - 2 knihy som dokončila a tretiu som skončila v polke lebo... akosi mi došli nápady. mala som to celé vymyslené, len proste akýsi blog a nenapísala som ďalšiu kapitolu ani nepamätám :(

      Odstrániť
    11. Tie tretie knihy sú asi kritický bod, keď sme sa tam zasekli obe. Ale tak ja som za to aj trochu rada, lebo potom by mi nikdy nenapadlo písať o Meggie a Ametystovom lese. Týmto príbehom žijem, neviem si predstaviť, že by som o ňom nevedela. A tie nádherné obálky, čo mi spravila kamoška, ani tie by som nemala a nemohla by som sa na ne každý večer pred spaním pozerať :D :D Proste zlé niektoré veci sú aj na niečo dobré a s príbehom o upíroch som začínala. Niekde treba, ak sa chceme zlepšiť.

      Odstrániť
    12. ach aj ja by som chcela dopísať niečo, čo by sa mi tak neskutočne páčilo a mala by som nervy to furt opravovať (fajn, tak Skazu Zeme opravujem FURT achhhh :D). a mať obalky atď. joj. mám také predstavy v hlave a neviem ich dať na papier bez toho, aby dej ubiehal príliš rýchlo :(

      Odstrániť
    13. Tak obálky si vieš urobiť aj sama, ja som si kedysi robievala, ale to boli také o ničom, ale Michelle je skvelá. Robila obálku aj pre jednu českú autorku.
      No nie sú super?
      Tu je na prvý diel:
      https://d202m5krfqbpi5.cloudfront.net/books/1359376909l/13499512.jpg

      Na druhý:
      https://d202m5krfqbpi5.cloudfront.net/books/1383167160l/15774620.jpg

      Tak ono to na prvýkrát je vždy o ničom, sama si ten dej musíš aj spomaliť a prispôsobiť a viackrát ho prepisovať a meniť. Koľkokrát som si ja zmazala jednu celú kapitolu len preto, že sa mi nepáčila a začala som ju písať odznovu. :D My autori sme šialení :D

      Odstrániť
    14. Tá fialova obálka sa mi páči viac, ale obe su pekné :)
      a nevim si ich urobiť sama :( nie som taká skúsená :D
      jop to sme :D

      Odstrániť
  2. Vždycky, když si psala o chlapech, to byli kanci. A upřímně, zbožňuju Liama už teď! :3 *pořád stejně ujetá*
    Za začátku jsem trochu nechápala a myslela jsem, že se přeci jenom po takové katastrofě zavedla alespoň jakási provizorní škola. No, přišlo mi to trochu divný a pak jsem byla ráda, že to byl jenom sen.

    OdpovedaťOdstrániť

Citát


“A reader lives a thousand lives before he dies. The man who never reads lives only one.”
― George R.R. Martin

Populárne príspevky

Ocenenie

Ocenenie