pondelok, 13. januára 2014

Kapitola 3



Kapitola 3




„Najradšej by som ešte spala,“ mrmle Holly, keď vychádzame z akéhosi honosného domu týčiacom sa na kopci, odkiaľ je výhľad na celé mesto. Alebo to, čo z neho ostalo. Veľká časť je potopená, zvyšok zničený.

Aj vila, v ktorej sme strávili noc bola znivočená. Teda skôr vyrabovaná. Jediné šťastie, že v dvoch izbách bol stavaný nábytok. Skriňa spolu s posteľou sa nedali rozobrať, preto to bola zrejme jediná vec, ktorá v dome ostala spolu s kuchynskou linkou. Všetko inak bolo preč. Okná porozbíjané, neostala dokonca ani jediná plachta či zubná kefka. Ľudia si vzali všetko.

„Kde sa s ním máme stretnúť?“ pýtam sa Liama. Práve vychádzame z budovy a on sa obzerá naokolo a vyberá vhodnú cestu. Pohľadom zavadím o nápis „Hollywood“. Teda viem, že to kedysi znamenalo to. Teraz sa tam týčilo len písmenko „W“. Celý nápis zmizol. Príde mi smutno, ako sa všetko zničilo. Ako všetko zmizlo. Zem sa od nás očisťuje a my sa už nedokážeme brániť.

Voda siaha až po San Bernardino a jazero Salton zaniká s oceánom. Hollywood zmizol tiež, trčí z neho len kopec s nápisom a pár ďalších domov a štvrtí za tým.

„Pri véčku.“ Kývne hlavou k bývalému nápisu Hollywood, tým smerom sa aj vyberie. 

„To tam máš napísane? ´Počkaj pri véčku´?“ pýta sa Holly, ktorá namrzene kráča vedľa mňa.

„Je tam len W. Pochopil som to, až keď som to videl tu. Na vlastné oči,“ povie jej bez toho, aby sa na ňu pozrel. Ďalej už mlčíme a nasledujeme ho. Je to ako jedna obrovská túra po hroznom teréne. Som neustále zadýchaná a nevládzem už ďalej. Moja najlepšia kamarátka je na tom však horšie. Tá stojí každých päť minút s tým, že ju pichá v boku.

Keď sa tam konečne doteperíme, nikto tam nie je. Všetci sa hodíme na zem. K tomu, aby sme sa tam dostali nám nebránil ani žiaden plot, bol totiž strhnutý, možno padol aj sám. Sedíme na veľkom O, padnutom na zemi. Holly skôr leží. Hľadím na oceán pod nami, Slnko ma hreje. Leto je za rohom. Snažím sa vykasať si dlhé rifle, nejde to, keďže sú až príliš úzke. Potím sa aj v krátkom tričku.

Prejde hodina a mňa už bolí zadok. Postavím sa a začnem sa prechádzať. Mám taký pocit, že Holly zaspala. Liam taktiež leží, kolena má ohnuté, ruky má za hlavou a pod pazuchami má mapy. Všetci sa potíme, nie je sa čo čudovať. Je možno aj tridsať stupňov.

„Ako dlho tu ešte budeme trčať,“ mrmlem otrávene, nezdá sa, že by ma niekto z nich vnímal. Prekrútim očami a z batohu si vyberiem vodu. Napijem sa a v rovnaký moment sa otočím s tým, že budem vo svojom prechádzaní sa pokračovať, keď však vyskočím od ľaku, pustím fľašu a zanadávam. Predo mnou stojí chlapík s tmavými fúzami pod nosom a aj na brade. Vlasy má rovnako tmavé, miestami prepletené so šedinami. Na sebe má jednoduchú rifľovú košeľu. Nohavice farby kaki, turistické topánky. Nemá batoh, skôr len hnedú tašku prehodenú cez rameno. Kabelka, ale to radšej nehovorím, aby som ho neurazila.

Chlap sa zohne po moju fľašu a podá mi ju. Skvelé, polovica sa mi vyliala. Vezmem si ju od neho a len letmo si uvedomujem, že vedľa mňa už stojí Liam a za mnou počujem rozospatý hlas mojej kamarátky: „Čo sa deje?“

„Ste Norin brat?“ pýta sa muž môjho priateľa.

Ten prikývne a obozretne si nášho nového spoločníka premeria. „A vy ste?“

„Gregory.“ Dokonca vystrúha poklonu, keď sa predstaví. Prekvapene zamrkám. Uprie pohľad na mňa a milo sa usmeje. Zrejme čaká, kedy sa predstavím aj ja.

„Damien,“ poviem jednoducho.

„Niečo by ste pre nás mali mať,“ Liam ide hneď na vec.

„Nebude to zadarmo.“ Uškrnie sa chlap.

„Počkať, čo? Ale veď... Nora nás za vami poslala, že nám dáte to občianstvo. Nemáme vám čím zaplatiť.“ Nedokážem udržať jazyk za zubami.

Gregory prikývne. „To je pravda. A chápem, že nič nemáte. Ja nič také ani nechcem. Chcem, aby ste mi zaplatili vašim slovom.“

„Čo?“

„Vašim slovom,“ zopakuje, akoby som bola retardovaná a zároveň aj hluchá.

„To som počula.“ Prekrútim očami.

„Tak potom v čom je problém?“

„Nechcete nám to trochu viac ozrejmiť? Čo máme povedať?“ pokojne pokračuje Liam, keďže ja strácam kontrolu.

„Chcem, aby ste sľúbili, že nikdy nikomu neprezradíte, odkiaľ to občianstvo máte. Nikdy sa to nesmie nikto dozvedieť. Aj keď sa  vám budú vyhrážať smrťou. Nesmiete to vyzradiť,“ hovorí naliehavo.

Zamračím sa. „Kto ste?“

„To isté by som sa vás mohol opýtať aj ja, ale nerobím tak. Dosť bolo otázok,“ doplní poslednú vetu s dlaňou dvihnutou smerom k mojej tvári, keď vidí, že sa chystám opäť niečo pýtať.

„Takže to občianstvo...“ začne Liam.

„Sadnite si.“ Pokynie nám všetkým, aby sme prešli ku Holly, ktorá je stále uvelebená na veľkom písmene O.

Usadím sa vedľa mojej kamarátky, Liam vedľa mňa. Ku nemu si prisadne Gregory, ktorý sa chvíľku prehrabáva vo svojej kabelke. Pardon, pánskej taške.

„Ktoré to bude Mesto?“ Greg si nás všetkých premeria a venuje nám úsmev, keď zbadá naše prekvapené výrazy. „No vyberte si, nechcem tu stráviť polku svojho drahocenného života.“

„Čo tak New York?“ navrhne Holly a oči jej žiaria.

„Je to pekné vybrať si Mesto, čo je tak ďaleko, hlavne keď musíme absolvovať cestu tam.“ Tentoraz prekrúca očami Liam, čo sa nestáva často.

„Čo je tu blízko?“ pýtam sa.

„Nič. New York, Boston, Miami, Kansas, New Orleans... Blízko je Las Vegas, ale tam by som nešiel. Bol som tam už zopárkrát. Je to malé, a ohraničené sú len domčeky na kraji mesta. Kasína tam nezapadajú. Zbytočne vyhodené občianstvo.“ Vysvetlí nám Gregory.

„A ako sa asi tak máme dostať až tam? Pešo? Teraz sme šli pešo až sem. Vy ste obchodník nie? Ako putujete medzi Mestami?“ položí Liam otázku, na ktorú zaujíma odpoveď aj mňa.

„Pešibusom,“ odpovie s milým úsmevom. Keď sa všetci traja zatvárime nechápavo, otrávene si vydýchne a prstami si prejde po fúzoch. „Žartujem. Mám auto. Nie všetci obchodníci ho majú a tí naozaj cestujú pešo,“ doplní ešte. Ako si ho tak premeriavam, neustále premýšľam, že je na ňom niečo zvláštne. Je iný, než ostatní obchodníci. A má auto. To som videla len zopárkrát. Zaujímalo by ma, odkiaľ ho má.

„Odveziete nás,“ povie Liam plný istoty.

„Ach, chlapče, aký si si istý.“ Ten Gregoryho úsmev mi naozaj začína liezť na nervy ako pavúk po pavučine.

„Inak všetkým prezradíme, že ste nám dal občianstvo vy!“ vyhŕkne výhražne Holly a v ten moment si búcham dlaňou o čelo, ale len v mojej mysli.

„Tiež vám to občianstvo nemusím dať vôbec.“ Presne toto som čakala, že Gregory povie.

„Niečo ste však musel urobiť, keď toto robíte zadarmo. Niečo, čo má čo dočinenia s mojou sestrou. Aj tak cestujete len medzi Mestami. Zaviezť nás do jedného by nemusel byť problém.“ Pustí sa do toho Liam s logickými argumentmi.

Nastane chvíľka ticha. Vymením si pohľad s Liamom, ktorý sa povzbudivo usmeje. Náš očný kontakt preruší Gregory, ktorý sa ozve a obaja naňho pozrieme. „Fajn. Nevychovaná dievčinka, možno sa do toho New Yorku predsa len dostaneš. Tam mám totiž namierené, tam vás aj nechám.“ Očami prejde cez Holly a zastane na Liamovi.

„A teraz ma už nechajte pracovať.“ Z tašky vytiahne nejaký prístroj, ktorý vyzerá ako kalkulačka. Nie tá detská s pár gombíkmi, skôr tá zložitejšia, ktorú som videla v niekoľkých obchodoch a mama s otcom ju mali medzi svojimi vecami v metre. Nepoznala som veľa takýchto prístrojov, ktoré sa kedysi používali celkom bežne, vždy som sa ale snažila niečo o minulosti učiť. Zaujímalo ma to. Zaujímala ma škola, vedomosti, knihy, filmy, skrátka kultúra, umenie... všetko.

Prístroj mal rovnako veľa gombíkov, rovnakú veľkosť obrazovky, ale bolo jasné, že to nie je kalkulačka, už keď ho Gregory nasmeroval nad Liamové zápästie z vnútornej strany.

Dvihol pohľad do Liamovych očí a zrakom zablúdil aj na mňa. „Nedali ste mi to slovo. Sľubujete?“ pýta sa.

„Ako viete, že sľub dodržíme?“ odpovedám na otázku otázkou.

„Toto je môj prístroj. Viem zariadiť veľa vecí vďaka nemu.“ Poklopká prstami po „kalkulačke“.

Spolu s Holly a mojim priateľom si vymením pohľady. Nakoniec všetci traja prikývneme a Gregory sa spokojne usmeje.

Lepšie si natočí Liamovu ruku, aby mu písal na vnútornú stranu zápästia, kde vidno všetky žilky. Až ma strasie, keď po naťukaní do prístroja sa na koži začnú objavovať tmavé písmenka. Čiarka po čiarke, oblúčik po oblúčiku. Onedlho už je ľahké prečítať z ruky jeho meno, rovnako ako je ľahké prečítať bolesť z jeho tváre. Akoby mu to tam neviditeľný laser postupne vypaľoval. Gregory niečo naťuká do prístroja opäť, obrazovka zažiari, pod Liamovym menom sa zjaví číslo. Ďalšie ťukanie a do kože sa vypaľuje čiernym písmom „New York“. Liam zatína zuby.

Tvárou mu prejde úľava, keď je označenie hotové a on si ho poprezerá. Čierne písmenka poskladané do viet a jeho občianske číslo. Toto ho bude zdobiť už do konca života. Toto bude zdobiť aj mňa do konca života. Moje meno, číslo a Mesto. Naozaj to chcem?

Nemám však už na výber keď sa na mojej ruke začnú zjavovať písmenka po tom, ako sa nad mojim zápästím týči tmavosivý prístroj. Pri prvom písmene mi do očí vyhŕknu slzy. Akoby sa mi do kože zarývalo niekoľko ihiel naraz. Ukrutná bolesť. Snažím sa ju nevnímať a zahnať ju pohľadom na Liama. Na jeho usmievajúcu sa tvár a na Holly, ktorá sa tvári, akoby šla na popravu. Bránim sa smiechu, keď vidím grimasy, ktoré je schopná poskladať na svojej tvári.

„Hotov.“ Gregory sa hrdo prizerá na svoje dielo.

„Odkiaľ viete moje meno?“ napadne ma zrazu, keď si uvedomím, že som sa mu predstavila ako Damien. To je vlastne prezývka.

„Som plný tajomstiev, drahá.“ Venuje mi ďalší z jeho úsmev, ktoré ma tak iritujú a to ho nepoznám ani hodinu.

Rozhodnem sa ho radšej ignorovať a pohľad mám zapichnutý do tetovania na mojej ruke.



112995



Toto je odteraz moje označenie. Možno ma už nebudú volať Damien, ale Jeden-jeden-dva-deväť-deväť-päť. Viete si to predstaviť? Jeden-jeden-dva-deväť-deväť-päť, zachráň ma! – ak by mi toto niekto mal kričať, skôr ho zabijú, než dokončí dopovedať moje celé nové „meno“.

Moje myšlienkové pochody preruší Holly, ktorá zakvíli od bolesti. Ustarane sa pozriem na jej zmučený výraz. Tentoraz Vznik občianstva podstupuje ona. Posúvam ruku k tej jej, aby som ju ubezpečila, že všetko je v poriadku, no skôr než sa k nej dostanem, chytí ma Liam a schová moju malú rúčku v jeho dlani.

„Toto môže byť nový začiatok,“ zašepká mi do ucha. Ani som si nestihla uvedomiť, kedy sa ocitol tak blízko pri mne. Zachvejem sa.

„Toto JE nový začiatok.“ Opravím ho a pokúsim sa o chabý úsmev. Sklopím zrak ku jeho číslu. Zaujímalo by ma, podľa čoho sú tie čísla určené.



182183



Končekmi prstov mu jemne prejdem po tetovaní. Napne sa, no nevraví mi nič, že by ho to bolelo. Je predsa kus chlapa. Pri tej myšlienke sa musím v duchu zasmiať. Odtrhnem pohľad od jeho občianstva, keď je hotová aj Holly.

„Tak banda, žiadne hladkanie sa, plakanie, skuvíňanie, ľutovanie a iné mňa otravujúce zvuky robenie.“ Upozorňuje nás Gregory so zdvihnutým ukazovákom.

„Na cestu vyrazíme hneď teraz, preto vám poviem aj moje pravidlá teraz.“ Premeria si nás všetkých, aby sa ubezpečil, že mu venujeme pozornosť. „V aute sa nekrváca, nevykonáva sa potreba, nevystrkujú sa hlavy z okien, nie ste predsa Zlaté Retrívre,“ poznámka pod čiarou, zistiť, čo je Zlatý Retríver, „nefajčí sa,  nevrieska sa, bol by som rád, ak by sa vôbec nerozprávalo, mám rád ticho, nevykladajú sa topánky na sedadlá... to je asi všetko.“ Zamyslene si škrabe bradu. Stihla som si všimnúť, že je to jeho zlozvyk. Šúchať si bradu.

„Och, a najdôležitejšie, opičie tančeky si vykonávajte v posteli, nie v mojom aute.“ Poslednú vetu smeruje len na mňa a na Liama. Mám taký pocit, že sa riadne červenám, môj priateľ na sebe nedáva nič znať.

Pravdupovediac, som stále panna. Mám sedemnásť a s Liamom sa poznám dvanásť rokov. Odvtedy sme kamaráti a vlastne ani nerátam, ako dlho sme spolu. Začalo to, keď sme si dali prvý bozk? Tak to bolo pred dvoma rokmi. Na moje pätnáste narodeniny.

Prišla mi zagratulovať dokonca aj Nora. Mala som špeciálnu porciu jedla, ako každý, kto mal v skupine narodeniny. Vždy sme to tak robili. Stala sa z toho akási tradícia.

Prechádzala som sa po okolí a zablúdila aj do stajní. Jedna  z mála vecí, ktoré mi chýbajú a budú aj chýbať sú kone. Kone, ktoré sme mali v našej skupine. Starali sme sa o nich a slúžili nám ako dopravný prostriedok, no nemali sme ich veľa. Preto sme si nemohli požičať ani jedného. Vlastne by o pôžičku ani nešlo, keďže by sme ho už s najväčšou pravdepodobnosťou nevrátili.

Rozprávala som sa s Whiskey. Sivý, fľakatý kôň. Môj obľúbený. Rozprávala som sa s ním, akoby mi rozumel. Niekedy som si predstavovala, čo by mi asi odpovedal. Alebo čo si asi myslí o mne. Hladkala som ho, čistila som ho či kŕmila. Vždy sa niečo našlo.

Blížila sa polnoc a koniec mojich narodenín. Bola som smutná, pretože som Liama nevidela celý deň a ani mi nezablahoželal. Whiskey bol ako môj denník. Hovorila som mu všetko. Samozrejme aj o Liamovi. O tom, ako sa na mňa vykašľal, keď som začula otváranie sa drevených dverí. To vŕzganie vrát mi doteraz znie v ušiach.

Blížil sa ku mne tmavý tieň, ako smrť. Nemala som však strach. Mala som skôr dobrý pocit. Ten sa zlepšil, keď som zbadala Liamovu tvár. Dobrý pocit však prebil hnev. To, že čakal do poslednej chvíle. Že sa mi doteraz vyhýbal. Chcela som naňho nakričať, no nedokázala som to, keď sa postavil predo mňa a spoza chrbta vytiahol niečo obdĺžnikového tvaru. Vzala som to medzi ruky a v chabom svetle mesačného svitu som dokázala prečítať „Snehulienka a sedem trpaslíkov“. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Bola to kniha. Kniha, o ktorej mi mama rozprávala, rozprávka, ktorou ma mama upokojovala a uspávala.

„Odkiaľ... odkiaľ to máš?“ opýtala som sa, keď som sa konečne zmohla na slovo.

„Hľadal som nejakú knihu tak dlho. Pri každom záťahu, pri každom skúmaní terénu som v domoch a rôznych príbytkoch hľadal nejakú knihu. Nejakú, o ktorej si mi rozprávala. Dnes sa mi to podarilo. Chcel som ti niečo dať. Chcel som, aby si bola šťastná aspoň na istý moment. Aby si mala nejakú pamiatku. Niečo vďaka čomu by si mohla spomínať na svoju rodinu a aj...“ zahanbene sklopil zrak k zemi a šeptom dodal: „na mňa.“

Neviem, čo ma to pochytilo. Z toľkej eufórie mi skrátka jednoduché objatie nestačilo. Stále držiac knihu v jednej ruke som ho objala okolo krku a voľnou rukou mu prstami dvihla tvár. Nečakala som na žiadne hlboké pohľady či úsmevy rôznych tipov. Pritlačila som pery na tie jeho. A vtedy to zrejme začalo.

No ani dva roky strávené spolu, spolu v izbách, spolu v úkrytoch, spolu v posteliach nás nedokopali k tomu, aby sme to zrobili. Ani jeden z nás sa do toho nehrnul. Niekedy mám pocit, akoby sme stále boli len kamaráti, no viem, že je to inak.

„Ideme?“ Gregoryho hlas opäť raz prerušuje moju dlhú myšlienkovú niť.

„Áno,“ odpovedáme zborovo.

Vymením si pohľad s Liamom tesne predtým, než sa vyberiem za chlapom, ktorý nás má odviezť do nášho nového sídla. Do Mesta. Do New Yorku.

Tej túry mám akurát tak po krk vo chvíli, keď konečne dôjdeme na miesto. Na zaprášenej ceste stoji čierny vyblýskaný stroj, tiež známy ako auto. Veľké kolesá, medzi zemou a spodkom auta je aj pol meter. Nevyznám sa v tom. Neviem, ako sa čo volá, rýchlo však nájdem dvere a usadím sa na zadné sedadlo, presne za vodičom.

Interiér auta je rovnako tmavý ako vonkajší vzhľad. No páči sa mi to. Páči sa mi aj tá priestrannosť, keď sa usadí Holly vedľa mňa a ja by som si v pohode mohla ešte vyložiť nohy a nekopať ju. Naozaj by ma zaujímalo, odkiaľ tento stroj Gregory má.

Na miesto spolujazdca si sadne Liam, na miesto vodiča Gregory. Obzrie sa cez sedadlo dozadu na nás, venuje nám ďalší jeho iritujúci úsmev a otočí sa späť.

„Pamätajte na moje pravidlá. Budem sa snažiť dostať sa tam čo najskôr, mám rád samotu. Rád by som sa vás už zbavil.“ Zazubí sa a to vidím v malom zrkadielku medzi prednými sedadlami hore.

„Aké vtipné, hlavne keď sme ešte len na začiatku cesty,“ zamrmle Holly a lakťom sa oprie o dvere. Pohľad upiera von oknom. Tak isto urobím aj ja, keď sa pohneme bláznivým tempom a všetci sa musíme pridržať, aby sme nepreleteli oknom.

„Ste šialenec,“ volá Holly, keď vojdeme do hlbokej diery a prudkým nárazom z nej aj vyletíme.
„Ja viem, ale to neznamená, že šialenci nie sme všetci,“ zakričí šofér späť a s divokým úsmevom hľadí na cestu. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Citát


“A reader lives a thousand lives before he dies. The man who never reads lives only one.”
― George R.R. Martin

Populárne príspevky

Ocenenie

Ocenenie