pondelok, 13. januára 2014

Kapitola 4




Kapitola 4




„ZEM!“ vďačne kľaknem na kolená a takmer naozaj pobozkám hlinu podo mnou. Už sedem hodín sme nikde nezastavili. Neviem dokonca ani narovnať nohy, zabudla som, ako sa to robí. To však nie je to najhoršie. Cestovať v aute, ktoré riadi šialenec ako Gregory, to by som vám naozaj nepriala.

Holly sa niekoľkokrát dávila a takmer to ani neudržala. Možno to bolo aj kvôli cestám, po ktorých sme išli. Tie vlastne ani neboli cesty. Len nejaké bahno, na niektorých miestach také riedke, že sme museli auto potlačiť, keďže sa zaborilo. Nebolo to nič ľahké. A ani čisté. Preto mi už ani nevadí, že kľačím na zemi, aj tak som celá špinavá, upotená a hlavne dolámaná.

„Až také hrozné to nebolo,“ ozve sa nado mnou urazený hlas. Gregory.

Nasleduje odfrknutie. „Jasné, a strom vie rozprávať.“ Prejde Holly okolo. Vrazí do dverí, ktoré sa otvoria a ona môže prejsť na záchody postavené na boku pumpy.

Náš geniálny šofér si zrejme myslel, že jeho zručnosti nemôže nikto neprekonať. Zaparkované auto však ukazovalo presný opak. Rozľahlé parkovisko, žiadne auto. Ale náš dopravný prostriedok stojí na zemi, kde pôvodne rástol nejaký druh kvetov. Preto tá hlina. Dokonca vyšiel aj po obrubníku.

„Viem, že nie sme taký dobrý kamaráti,“ vezme ho Liam okolo ramien a zrobí dramatickú pauzu, „preto ti hovorím, že si mizerný šofér.“

Gregory už otvára ústa, aby niečo „milé“ odsekol, Liam ho preruší. „Chcelo by to nejaký tréning. Čudujem sa, že si sa ešte nezabil sám. Neboj sa, to sa spraví.“ Vykúzli jeden zo svojich najsladších úsmevov a taktiež odkráča preč, hneď po tom, čo mi pomôže vstať.

Oprašujem si kolená a viac sa nášmu spoločníkovi nevenujem. Poobzerám sa naokolo, kde to vlastne sme. Nemám poňatia koľko ešte budeme cestovať, dúfam len, že to nebude dlho.

Šofér fajčí, Liam aj Holly sú na záchodoch. Tam smerujem aj ja. Kým ja len použijem toaletu, moja kamarátka si umýva zuby a prakticky sa sprchuje v umývadle. Nie žeby môj pot voňal po orchideách, viem, že toto je zbytočné, preto sa opäť ocitám vonku. Prechádzam sa okolo a užívam si voľnosť kým môžem, pretože o chvíľu nasadnem do auta opäť a neviem, kedy sa z neho najbližšie dostanem.



„Vstávaj!“ niekto so mnou silno trasie. Ja len otočím hlavu nabok a spím ďalej. Nechce sa mi otvoriť oči. Je to na mňa príliš namáhavá činnosť. Zamraučím. To trasenie mnou ma len uspáva. Opäť zaspím.

„Čo do...!“ prudko sebou trhnem a obzerám sa naokolo. Kto ma práve zobudil fackou? Gregory sa uspokojene usmeje. „Čo som vám vravel, že ja to dokážem.“ Jeho tvár vystrieda Liam. „Sme tu.“

Jednoduché dve slová ma prebudia viac než tá facka. Tá, mimochodom, naozaj bolela. Vystupujem z auta a studenou dlaňou si triem pálivé líce.

„Naozaj to bolo nutné?“ mračím sa na Gregoryho. Jeho úsmev sa ešte zväčši.

„Áno, spala si tak tvrdo, že ani tuto princ na bielom koni ťa nedokázal prebudiť.“ Kývol hlavou ku Liamovi.

Ďalej už radšej mlčím. Všetci traja nasledujeme Gregoryho, ktorý nás vedie uličkami medzi vysokými mrakodrapmi, na ktoré s úžasom hľadím Nie žeby to bolo pre mňa niečo nové, no Celý New York vyzerá úžasne. Lepšie než ostatné mestá, ktoré som navštívila.

Ocitáme sa na širokej ulici. Všade naokolo sú schátralé budovy a z nich opadajúca omietka či väčšie kusy stien. Po mrakodrapoch sa ťahá dokonca aj bujná vegetácia. Rovnako je to okolo asfaltovej cesty, stredom ktorej prechádza obrovská puklina a z nej vytŕčajúca tráva. Nič nové. Takto to vyzerá aj inde.

No však pred nami sa týči niečo, čo tam nepatrí. Niečo, čo je ľuďmi stále zachované. Gigantická brána a okolo nej rovnako vysoký tehlový múr. Môže mať tak päť metrov. Môj odhad je však určite zlý.

„Chceme tam len tak vojsť hlavnou bránou?“ z neznámych dôvodov šepkám.

„Pôvodne som myslela, že vás prepašujem nejako inak, ale pod lampou je najväčšia tma.“ Mrkne na nás Gregory a skôr než stihnem zareagovať, niekto zakričí: „Stáť!“ prudké svetlo v tmavej noci ma oslepí a tak urobím zopár krokov vzad.

„V pohode, oslepte ma, možno si raz život v Meste užijem.“ Zamrmlem si pre seba.

Nikto nič nehovorí, Gregory len dvihne označenú ruku. Svetlo sa odrazu stlmí a ja si konečne môžem prezrieť, čo sa to odohráva predo mnou.

Spoza brány vysoko hore vykúka zbraň a polovica tela nejakého muža. Vedľa neho ďalší chlap, ten na nás nemieri. Aké šťastie. Keď sa rozhodnú nás pozabíjať, urobí to len jeden, takže do mňa vpáli oveľa menej guliek. Milé od nich.

„Kto sú ľudia s vami?“ pýta sa rovnaký hlas. Dokonca ani nemusí kričať. Naokolo je tak ticho, že počuť aj ďaleké šumenie mora.

„Obyvatelia vášho Mesta.“ Gregory nám pokynie, aby sme prešli bližšie k bráne. „Zaplatili veľkú čiastku, aby mohli prejsť z Las Vegas do New Yorku. Je to však...“ poobzerá sa naokolo, akoby tu na prázdnej ulici niekto stál a mohol ho počuť, „veľmi diskrétne. Ľudia by si mysleli, že sú veľmi bohatí a chceli by ich okradnúť.“

Toľko klamstiev som pokope nevidela snáď ešte nikdy. Dokonca mi to ani nedáva zmysel. Neuverila by som tomu byť na mieste strážnikov. Oni ale prikývnu a kým dôjdeme bližšie ku bráne, dolu nás už čaká jeden vojak. Vždy som pred nimi mala rešpekt, preto aj teraz na ňom nenechávam svoj pohľad dlhšie ako tri sekundy a rýchlo sa snažím vojsť dnu.

Môj plán sa mi nepodarí, keďže ma vojak schmatne za zápästie a prudko trhne späť. Nechápavo a vystrašene pozriem na Gregoryho, ktorý flegmaticky mykne plecami. Pohľad upriem na vojaka predo mnou. Ten vyhrnie rukáv mojej bundy a skúma tetovanie, ktoré mi obchodník urobil ešte v Los Angeles.

„Nemá tu Las Vegas.“ Povie hrubým hlasom. Z tej diaľky sa ani nezdal byť jeho hlas taký mužne hlboký.

„Povedal som vám, že za to zaplatili naozaj veľa. Nechceli, aby si ich ľudia spojovali s tou spodinou, veď viete ako tam žijú,“ mrkne na strážcu. „Zbavil som ich toho.“ Nahodí namyslený úsmev a zatvári sa pyšne, akoby bol hrdý na svoje majstrovské dielo.

„Ako?“ vojak skúma moje zápästie. Hľadá jazvy. Veď je to tetovanie, nemôže sa tak jednoducho odstrániť, jedine laserom.

„Odkiaľ to mám vedieť? Nie som veštec. Som len slušný obchodník, ktorý má rád blahobyt.“ Odfrkne si Gregory s úsmevom a vezme ma za druhé zápästie. Ťahá ma dnu cez bránu. Vojak nič viac nenamieta a necháva prejsť aj mojich kamarátov.

Gregory nás vedie niekoľko blokov ďalej, kým sa nestratíme vojakom z dohľadu. Zabočí do malej uličky, kde sa zastaví a prezrie si nás.

„Byty sú voľné pre každého. Nemusíte sa registrovať, ani nič podobné. Kľúčik nájdete vo dverách. Voľné izby nemajú číslo alebo je len zakryté. Ak si vyberiete svoje bývanie, ktoré môže byť v hociktorom bloku, číslo odkryjete. Niekedy chodí kontrola, dávajte si pozor. Vojaci hliadkujú pri bráne neustále. Platia tu rovnaké platidlá ako mimo Mesta. Na začiatok by bolo dobré, aby ste zašli do hlavného sídla, kde by ste požiadali o niečo cenné, s čím by ste si mohli zakúpiť jedlo. Je to ako výpožička, ktorú potom musíte vrátiť. Veľa ľudí tu dokonca pracuje. Niektorí obchodujú s rôznymi vecami na čiernom trhu. Dávajte si na seba pozor a pamätajte, nikomu nehovorte, odkiaľ to máte.“

„Už odchádzate?“ pýta sa Liam.

Gregory prikývne. „Mám tu ešte niečo na práci. A nemôžem sa tu zdržať dlho.“ Venuje nám všetkým úsmev. „Možno sa ešte stretneme.“ Kývne a zmizne za rohom.

Kráčame tichou uličkou, ktorou neprechádza ani živá noha. Musí byť naozaj veľa hodín.

„Kam ideme?“ pýtam sa.

„To je jedno. Vyberte si, ktorá bytovka sa vám páči. Teda vlastne mrakodrap.“ Obzerá sa Liam.

Holly okamžite ukáže na budovu s najmenej dvadsiatimi poschodiami. „Tam.“ Suverénne vykročí vpred. Nasledujeme ju.

V budove sa nachádza recepcia, ale nikto tam nesedí. „Halo?“ ozvem sa do ticho a takmer sa mi zastaví srdce od ľaku, keď sa spoza pultu vynorí hlava. Rozospaté oči mladíka prejdú po nás troch a zastavia na mne, keďže som tá, ktorá stojí najbližšie.

„Zobudili ste ma,“ zamrmle chlapec a prstami si prejde cez hnedé vlasy, naposledy česané tak pred desiatimi rokmi. Čudujem sa, že si tam neurobili hniezdo nejaký vtáci.

„Chceme izbu.“

„Izby,“ opraví ma Holly.

„Toto nie je hotel, neviete ako to tu funguje?“ jeho otrávenie pomaly prechádza aj na mňa.

„Myslíte, že sa mi chce prechádzať každé poschodie a hľadať prázdnu izbu? Určite musíte mať nejaký zoznam voľných izieb.“ Pri poslednej vete prejdem z nahnevaného tónu ku sladkému, flirtujúcemu hlásku.

Chlapec chvíľu premýšľa, hľadí mi do očí, nakoniec prikývne. Zohne sa nad niečím, na čo nevidím. Počujem tiché mrmlanie z jeho úst. „Izba 138 a 147. Budú stačiť dve?“ pýta sa a ja prikyvujem.

„Je to štvrté poschodie.“ Viac sa nám nevenuje. Opäť sa pohodlne usadí na stoličku a vyloží si nohy tentoraz na pult.

Zamierime ku výťahom. Prvá elektrina, ktorú vidím, po niekoľkých rokoch. Nikde nič nefunguje. Tu si to Mesto zrejme vyrába samo a zásobuje každý kútik.

Výťah je taký rýchly, že hneď ako sa dvere zatvoria, aj sa otvoria. Vyjdeme von a hľadáme správne čísla podľa ostatných izieb. 135,136,137, žiadne číslo, 139... to je ono. Prejdem ku dverám, kde miesto čísla je prehodený akýsi kúsok látky. Strhnem ju a odhalím číslo izby 138.

„Ideme tu?“ pýtam sa Liama a pohľadom zavadím aj o moju najlepšiu kamarátku. Tá mykne plecami a s úsmevom pokračuje chodbou ďalej. „Dobrú noc,“ povie chrbtom otočená k nám. Zaželáme jej príjemne sny aj my a vojdeme do izby.

Kľúč spokojne odpočíva v zámke z vnútornej strany bytu. Zamknem za nami pre istotu dvere. Otočím sa čelom do izby a užasnuto hľadím na scenériu predo mnou. Nikdy som takú krásu nevidela, aj keď je to len obyčajný byt.

Jedna manželská posteľ v rohu miestnosti oddelená od zvyšku bytu nejakou presklenou stenou. Vlastne to sú presklené kocky naskladané na seba. Nie je cez ne ani vidieť. Nikdy som ešte takýto materiál nevidela. Na opačnom konci miestnosti sa nachádza menšia kuchynská linka. Tá je od zvyšku bytu oddelená barovým pultom. Pri ňom stoja len dve stoličky. Uprostred je jeden gauč a jedno veľké okno. Na stolíku medzi gaučom a oknom leží rádio a lampa. Vedľa lampy sú položené aj nejaké časopisy. Z jednej strany vchodových dverí je skriňa, pravdepodobne na oblečenie, z tej druhej poličky s knihami.

Obdivne sa prechádzam po byte a obzerám si ho. Vojdem do „spálne“, kde je posteľ natlačená na sklenenej stene, keďže je tam príliš málo miesta. Vojdem späť do obývačky a až teraz si všimnem dvere vedľa skrine. Stisnem kľučku a ocitnem sa v kúpeľni. Nie je tam vaňa, len jednoduchý sprchový kút oddelený od zvyšku kúpeľne závesom akejsi zožltnutej bielej farby. Miestnosť ja vykachličkovaná a celá ladená domodra. Vedľa sprchového kútu sa nachádza umývadlo a z opačnej strany záchod. Ten je zároveň pri dverách, takže medzi ním a vchodom je krátka, nízka stena.

„Toto miesto už nikdy neopustím,“ hovorím, keď vychádzam z kúpeľne. Očami hľadám svojho priateľa. Nájdem jeho vytŕčajúce nohy spoza sklenenej steny. Vojdem do spálne a pousmejem sa pri pohľade na rozvaleného Liama, spokojne odfukujúceho.





„Všetko? Čím budete platiť?“ pýtam sa a čakám, kedy mi čiernovlasá žena odpovie.

„Nábojmi,“ odpovie jednoducho a ja sa na ňu prekvapene zahľadím. Pracujem v obchode s rôznym tovarom. Ľudia si v ňom môžu kúpiť veci ako oblečenie, zbrane, kožu, dokonca aj jedlo. No ženy ako je ona... Namaľované, bohato odeté, s trvalým úsmevom na tvári, neplatia nábojmi. Teda, aspoň sa mi to ešte nestalo. Vezmem si od nej náboje, ktoré ani po trojmesačnej praxi, neviem do akej zbrane patria. Som predsa len jemné dievča, načo mám vedieť aký náboj patrí do akej pištole? Akoby nemohol ísť jeden druh do všetkých zbraní.

„Dovidenia,“ odzdravím a lakťami sa opriem o pult. Pozriem na hodinky. Pol siedmej večer. O ôsmej končím. Otrávene vyfúknem vzduch z pľúc.

„Ahoj,“ pozdraví ma známy hlas tesne po  cinknutí dverí.

Dvihnem pohľad a kútiky úst mi vyskočia až do neba. „Liam.“ Narovnám sa a nechám sa ním pobozkať, keď sa nahne ponad pult. „Čo tu robíš?“ pýtam sa ho. Mal predsa pracovať.

„Skončil som skôr.“ Nepozrie sa mi do očí, miesto toho mu pohľad padne na zbrane schovávajúce sa pod mojimi lakťami opierajúcimi sa o sklenený pult.

„Stalo sa niečo?“ obozretne ho pozorujem  a zamračím sa, keď len pokrúti hlavou. „Vieš, že vždy zistím, keď klameš. Tak čo sa stalo?“ netrpezlivo poklepkávam nohou a čakám na odpoveď. Akoby matka čakala, kedy sa jej dieťa prizná, že to on pokreslil fixkou gauč.

Dvihne zrak do mojich očí. „Vraj sa to dostalo už tu.“

Nechápavo naňho hľadím.

„Nákaza.“ Odmlčí sa na hodnú chvíľu, no ja tiež nemám slov a tak je niekoľko minút ticho.

„Ako? A... to je dôvod prečo si skončil?“

„Vtrhli tam vojaci. Na Čierny trh. Starý Joffrey vravel, že za celé tie roky, čo trh funguje, nikdy tam vojaci neprišli. Využívali ho aj oni. Načo by zakazovali niečo, na čom sa podieľali aj oni?“

Rečnícka otázka, preto neodpovedám.

„Donútili všetkých pozatvárať svoje stánky, väčšinu vecí zhabali, niektorí sa zľutovali.“

„Čo náš tovar?“ srdce sa mi rozbúcha.

„Nič s nim nie je. Vzali mi len niekoľko kožušín. Zvyšok som predal alebo schoval.“

„Kam?“

Liam sa začne prechádzať po miestnosti. „Tá nákaza. S chlapmi sme si zapli rádio. Teda, nie len také, obyčajné rádio. Starý Joffrey má naozaj všetko,“ doplní a prstami si pošúcha oči. „Policajné rádio alebo vysielačka, ako chceš. Staromódna vecička. Naladili sme sa na kanál vojakov.“

„Tam ste počuli o nákaze?“ srdce mi bije ešte rýchlejšie. Čo by sa stalo, keby to došlo tu? Mesto je opevnené, no nie až tak dobre, ako si niektorí myslia. Ak by sa to dostalo aj tu... zaženiem myšlienky preč a vyprázdnim si myseľ. Presviedčam sa počúvať len Liama.

„Jonathan Pierce vraj nakázal kontrolovať vojakov. Dokonca dostali nové prístroje, ktoré zistia infekciu, mor, epidémiu... ako chceš. Nevieme, čo to je.“ Mávne nad tým rukou.

Tentoraz si pretriem oči ja. Jonathan Pierce je veliteľ Mesta New York. Guvernér, prezident... a pod. Zastáva najvyššiu funkciu a zároveň naše Mesto zastupuje na zasadaní Americkej rady. Tam sa stretávajú najvyššie hlavy všetkých Miest Severnej a dokonca aj Južnej Ameriky.

Videla som ho len raz. Po mestskej večierke sme boli s Liamom von. Von – mimo Mesta. Tak získavame náš tovar, ktorý predávame na Čiernom trhu. Keď sme sa vracali, pri hlavnej bráne bol akýsi problém. Bolo tam pol tucta vojakov a on. Nevideli nás, našťastie, nechceli sme to ani riskovať. Neviem, čo sa dialo, ale teraz ma napadá všeličo. Čo keď tam bol nakazený? A všetci sa to snažili vyriešiť?

Jonathan je v podstate mladík, o ktorom nič neviem. Neviem, ako sa možno len dvadsaťsedem ročný muž môže dostať do takejto pozície, byť zodpovedný za toľko ľudských životov. No musela som uznať, že sa mu darilo. Bol pekný, hnedovlasý, zeleno oký, vysoký, štíhly, večne v obleku. Dobre, to posledné nemôžem vedieť, keďže som ho videla len raz, ale takto si ho predstavujem.

„Myslíš, že preto vrazili na trh vojaci? Jonathan sa bojí, že sa nakazíme nejakým svinstvom z vonku? Niečím, čo si vymieňame na trhu?“

„Zrejme,“ odpovie mi Liam jednoducho. Opäť nastane ticho. Môj priateľ sa prechádza a ja hypnotizujem hodinky visiace na stene. „Kedy končíš?“ Zľaknem sa, keď Liam prehovorí do ticha.

„Vieš kedy.“ Prekrútim očami.

„Nemôžeš skončiť skôr? Aj tak tu nikto nie je.“

„Nebodaj nevieš bezo mňa vydržať ani hodinku?“ zaškerím sa nevinne a snažím sa odľahčiť predošlý rozhovor.

„Ak to priznám, budem pod papučou,“ oznámi mi.

„To si už aj teraz.“ Pošlem mu vzdušný bozk. 



1 komentár:

  1. Oni jsou tak perfektní! To je naprosto boží na tomhle příběhu! Hrozně se mi líbí, že má hlavní hrdinka nějakého toho sexouše po ruce hned ze začátku :3
    No, každopdáně nečekala jsem, že dostanou ty čísla tak rychle a že se dostanou do města ještě rychleji. Každopádně ten týpek, co jim ty čísla dal, se mi nelíbí -_-" Určitě jim to tetování časem vybledne nebo se něco posere a bude moct za to on. Jakoby nákaza ve městě nebyla dost velkej průser, ale sakra! :D

    OdpovedaťOdstrániť

Citát


“A reader lives a thousand lives before he dies. The man who never reads lives only one.”
― George R.R. Martin

Populárne príspevky

Ocenenie

Ocenenie