nedeľa, 2. marca 2014

Kody Keplinger - Before we were lost (poviedka)

Kody Keplinger raz dávnejšie napísala krátku poviedku, ktorú som objavila a rovnako dávnejšie ju aj preložila. Kody je moja obľúbená autorka, tak však, prečo nie. Je to krásne a hlavne posledný odsek. 
Prekladala som to... uf ani neviem kedy, takže si chyby a nelogické vety nevšímajte. hah.

Before we were lost

Predtým, než sme boli stratení


Bývali sme priatelia, ale nie som si istá, že si na to ešte pamätáš. Teraz mi to príde, akoby to bolo pred veľmi dlhým časom – predtým, než sme sa vydali hľadať toho viac, a nejako sa všetko otočilo na zlú cestu.
Zvykli sme ležať v našich posteliach oddelený päť míľ kukuričných polí a tichých domov, s telefónmi pri našich ušiach, rozprávali ticho, aby nás rodičia nepočuli, keby sa v noci prebudili. Rozprávali sme o všeličom a ničom. Hovorili sme dovtedy, kým jeden z nás konečne nezaspal, a bol si to skoro vždy ty, kto začal chrápať prvý, aj keď si to neskôr popieral. Vždy si vravel – som si istý, že si zaspala aj ty.
Každý si myslel, že by si mali byť spolu. Naši priatelia, moji rodičia, tvoja sestra... Každý hovoril, že by sme mohli byť niečo viac, že zadržiavame pred sebou svoje pocity. Ale my sme neboli – ja som nebola – keďže som nemala, čo zatajovať pred tebou potom.
Nejako sme o tom nikdy nehovorili. Nie tak celkom... nechali sme túto tému nedotknutú a žili svoje životy rovnako, ako od tretej triedy, keď si kopol toho somára Harvey Andrewsa do tváre po tom, čo mi povedal, že som škaredá. Boli sme ďalej najlepší priatelia, ako sme vždy aj boli – a myslela som, pravdepodobne ty tiež – že tak to vždy bude.

Niekedy premýšľam o tých názoroch a radách, a obviňujem ich za to, čo sme urobili vtedy v noci. Myslíš, že by sme sa tak nerozhodli, keby nebolo ich? Keby nám nehovorili, ako by sme mali byť spolu? Myslíš, že by si sa aj tak otočil, aby si mi pozeral do tváre a opýtal sa: „June, myslíš niekedy na sex?“
Kovová posteľ v tvojom aute ma chladila na spálených rukách a ramenách od slnka. Založila som si ich za hlavu a pozerala na oblohu. Bola zamračená noc na konci augusta, dva týždne pred začiatkom školy, a žiadna hviezda nebola vidieť. Tvoja otázka ma neprekvapila. Vždy si sa pýtal veci nebojácnym spôsobom. Dosť často si sa ma pýtal moje názory na veci ako smrť a vojnu. Mali sme okolo sedemnásť rokov, takže bolo prirodzené, že sex by mal byť ďalší.
„Hej,“ povedala som, „Niekedy.“
„Čo si o tom myslíš?“
„Ako to mám vedieť? Nikdy som to nerobila.“
„Nemusíš to urobiť, aby si o tom myslela. Takže, čo si o tom, myslíš?“
Vzdychla som a štuchla ťa do tvojej nohy mojou bosou. Tvrdohlavo si sa ma pýtal na všetko, vypočúval ma, kým si si nebol istý, že na to presne som myslela. Neznášala som to, ale ty si to určite vedel. „Ja neviem. Prečo? Čo si myslíš ty?“
Pokrčil si plecami a otočil sa na chrbát. „ Len som premýšľal... myslíš, že je to taká veda, ako o tom rozprávajú?“
„Ty mi povedz. Ty by si to mal vedieť.“
„Čo to má znamenať?“
„Spal si s Becky Freely minulý rok, nie?“
Otočil si sa a pozrel na mňa. „June, myslíš, že by som mal sex s Becky a nepovedal ti o tom?“
„Neviem. Hovorí sa, že gentleman nepobozká a povie.“
„Nie som gentleman pri tebe, June,“ povedal si. „Povedal by som ti, keby sa to stalo. Bola by si prvá, ktorá by to vedela. Ale nikdy som nespal s Becky. Chcel som, ale povedala, že sa bojí.“
„Bála sa čoho?“
„Rozišli sme sa skôr, ako mi to stihla povedať. Ale to ma donútilo nad tým premýšľať. Myslíš, že to je až také dôležité, je to až taká veda?“
Posadila som sa. Natiahol si sa ku malej chladničke a podal mi kolu. Potom sa posadil vedľa mňa.
„Nie som si istá, ale raz by som to chcela zistiť.“
Viac sme o tom tej noci nerozprávali. Polnoc sa plazila ku nám ako had v tráve, takže si ma musel zaviezť domov. Keď som sa zahrabala pod deku, nemyslela som na to, čo si sa ma pýtal. Nič na tej noci nepripadalo byť iné ako tie iné.
Samozrejme, nevedela som, že o dve noci neskôr budeme ležať v tvojej posteli a preberať tú tému znovu. Nevedela som, že tvoj otec nebude doma, a že ty sa opýtaš: „Chceš vedieť, o čom je ten rozruch?“ Prikývla som a k tomu aj povedala: „Áno.“ Boli sme zvedaví a sedemnásť ročný, šialený z toho, že sa prázdniny končia. Ale neboli sme zamilovaní.
Bozkávali sme sa pomaly a váhavo, ako si mi trasúcimi sa prstami šiel pod tričko. Čoskoro sme boli zameraní na naše oblečenie, aby sme sa aj bozkávali. To bolo len dobre; cítila som sa s tebou divne, príliš intímne. Bolo to intímnejšie, než tvoje ruky na mojich prsiach a bokoch.
Nepremýšľala som veľmi, čo som robila. Môj mozog registroval vždy len jednu vec – tričko, nohavice, váhavé šepkanie: „Máš...?“ Prikývol si a natiahol sa po svoju poničenú peňaženku, ktorú si mal od siedmej triedy. Aj keď si ho našiel, vytiahol kondóm a otvoril obal,  nemalo to klesnúť až tak hlboko. Nemalo sa to stať.
A tak sme tam boli – spolu, spojení. Bolelo to. Chcela som to pred tebou skryť, ale všimol si si to. Opýtal si sa, či som v pohode a ja som len zamrmlala: „Fajn.“ Pobozkal s ma na líce a ospravedlnil sa. Otočila som hlavu a slzy ma zaštípali v očiach, ako sme pokračovali v objavovaní, ruky sa nám triasli a srdcia búšili v rovnakom rytme. Všimol si si to tiež? Boli sme ako dve harmónie bez melódie, so skríženými notami a nevyváženými rytmami.
Keď bolo po všetkom, ani jeden z nás neprehovoril. Rýchlo sme sa obliekli otočení k sebe chrbtami, ani jeden sme sa na seba nepozreli. Ale ty si sa ma určite videl cez rameno, ako som si chrbtom ruky utierala vlhké oči. Videla som to v tvojej tvári, keď si ma priviezol pred môj dom o hodinu a pol neskôr. Vina a ľútosť boli dôvodom prečo si mi stisol ruku a ticho sa ozval: „Ľúbim ťa, June,“ keď som vyliezala z auta? To je dôvod, prečo si ma pobozkal?
Neľutujem to, to vieš. Stále nie. Možno to nebolo tak, ako to má prvýkrát vyzerať, možno sme nenasledovala tú tradičnú cestu, ale teraz, keď na to spätne spomínam, som rada, že si to bol ty. Som rada, že som sa mohla o ten moment podeliť s niekým komu som verila, s niekým, komu na mne záležalo. Som rada, že to bolo s mojim najlepším kamarátom.
Toto som ti mala povedať, keď sme sedeli na kraji môjho bazéna s nohami v teplej vode, ako slnko klesalo pod líniu stromov – keď si sa zhlboka nadýchol a prešiel si prstami cez rozstrapatené tmavé vlasy – mala som prelomiť to ticho a povedať, že som v pohode. Že MY sme v pohode.
Ale slová sa zasekli niekde vzadu v mojom hrdle. Zrazu bola tvoja ruka na mojej. Na chvíľu sa nám stretli
pohľady, no ty si sa odvrátil. „Premýšľal som... o nás. Myslím, žeby sme tomu mohli dať šancu. Čo na to hovoríš?“
„Šancu?“
„Myslel som, že by sme mohli ísť, vieš... von.“
„Chceš, aby som bola tvoje dievča?“
„No... teda myslím tým, prečo nie? Škola začína zajtra. Mohli by sme začať maturitný ročník spolu. A už sme... a milujem ťa. Aj tak všetci hovoria, že sa k sebe perfektne hodíme, nie?“
„Hádam.“
„Takže... chceš?“
Toľkokrát som si tú chvíľu prehrávala v hlave. Bolo toľko spôsobov ako som ti mohla povedať „nie“. Tak veľa slov, ktoré som mohla použiť. Nemyslela som si, že by si to chcel, alebo áno? Vždy som si myslela, aj vtedy, že si sa len cítil byť vinný, že si sa len snažil urobiť správnu vec. Odmietnuť ťa by malo byť ľahšie.
Nebolo.
Sebecká časť mňa chcela začať maturitný ročník s ozajstným priateľom. Romantická časť mňa sa chcela zúfalo zamilovať do svojho najlepšieho kamaráta – spôsobom, ako sa to vždy deje vo filmoch. Ale bola tam aj iná časť. Časť, ktorá mala príliš veľký strach, že ťa stratí, keby som povedala nie, to za mňa urobilo to rozhodnutie.
Nemotorne som si preplietla prsty s tvojimi a vykúzlila svoj najžiarivejší úsmev. „Tak dobre.“
A v ten moment som ti prisahala, že to spolu zvládneme. Nie, neboli sme zamilovaný, ale možno sme sa mohli zamilovať jedného dňa.
Tak sme začali náš maturitný ročník ako pár. Naši priatelia si len povzdychli a povedali veci ako „končene“ a  „Už bolo na čase.“ Držali sme sa za ruky na obede; nosila som tvoju mikinu, keď prišla jeseň; odprevádzal si ma ku triede a čakal ma pri mojej skrinke. Dokonca sme spolu spali ešte niekoľkokrát, a naozaj sme sa v tom zlepšili. Napriek tomu tam bol stále ten pocit nesprávnosti, keď sa naše pery dotkli. Musel si to cítiť tiež. Nebozkávali sme sa často.
Chvíľu to bolo dobré, myslím. Chvíľu sa nič nemenilo. Chvíľu sme ešte boli priatelia. Potom, niekedy okolo Vďakyvzdania, sa naše cesty začali pomaly rozdeľovať. Bolo to, akoby sme kráčali cez les, na ceste nájsť druhú stranu, a obaja sme šli iným smerom. Volali sme jeden na druhého, snažili sa ostať spolu, a myslela som si, že počujem tvoj hlas, kričať moje meno, nevedela som ťa nájsť.
Pamätám si na prvý pocit vzdialenosti cez zimu, nie dlho pred prvými vločkami snehu, ktoré pokryli už holé kukuričné polia. Moment, ktorý ma zarazil a možno si na to spomenieš tiež, bola to tá noc, ktorú sme trávili v Clydovej pivnici. Boli sme prikrytý niekoľkými vrstvami, keďže bola taká zima. Clyde dole prepašoval plechovky piva, dole nás nikdy nikto nekontroloval, tak sme niesli nízke teploty len s malými sťažnosťami.
Akurát som sa napila teplého piva, ktoré sme mali spoločné, keď sa Clyde otočil na nás a opýtal sa: „Vy dvaja idete na Rosienu vianočnú párty budúci mesiac?“
„Mm-hm,“ odpovedal si v ten istý moment, ako som ja pokrútila hlavou.
Clyde podvihol obočie a ty si sa na mňa otočil.
„Ty nejdeš?“
Pokrčila som plecami. „Rosie ma nepozvala.“
„Áno, pozvala.“
„Myslím, že by som si pamätala, keby tak urobila,“ odpovedala som.
 „Pozvala mňa,“ povedal si. „Pýtala sa po nás oboch, takže si pozvaná.“
„Prečo sa proste neopýtala mňa?“
„prečo by mala?“ opýtal sa Clyde, sadajúc si na otlčené kreslo oproti nám. „Veď pôjdete spolu, nie?“
Pozrela som na teba, no ty si len pokrčil plecami a napil sa z našej plechovky piva. „Nie je to nič veľké, June. Nemusíme ísť, keď nechceš.“
Ale nebolo to o Rosienej párty. To nebol dôvod, prečo som chcela, aby si ma odviezol domov. Nebol to dôvod, prečo som celú cestu pozerala von z okna a neprehovorila ani slovko.
Ako som hľadela na tmavé domy, okolo ktorých sme prechádzali, premýšľala som, ako ti povedať, čo ma trápilo. Nebolo to o Rosie, bolo to o mne. O nás. Môže to byť sebecké a nedospelé, ale vďaka konverzácii u Clydea som si uvedomila, ako ma začali ostatní vidieť. Už som nebola iba June – bola som tvoja priateľka. Bola som súčasťou páru. Teraz viem, že sa to deje všetkým, ktorý sú vo vzťahu, vedela som, že niektorá z osobností sa stratí, no nebola som na to pripravená.
Chcela som ti to povedať, ale bála som sa. Bála som sa, že ma budeš nenávidieť, bála som sa, že na mňa budeš nahnevaný. Cítila som to ťahanie medzi nami a mala som strach, že moje slová, by mohli pretrhnúť lano, ktoré nás stále držalo pohromade. Nebola som ešte pripravená, aby som ťa stratila.
Samozrejme, teraz si prajem, aby som vtedy prehovorila. Možno si to cítil tak isto. Možno by sme mohli vrátiť naše kroky a vrátiť sa späť na začiatok – ako priatelia. Možno keby som ti povedala, ako som sa cítila, mohli by sme to celé nazvať ako zmierenie.
Ale nechala som svoje ústa zavreté.
A išli sme na vianočnú párty k Rosie.
Vedela som, že je top chyba hneď, ako sme vošli. Rosie pozvala len páry – pamätáš? Becky prišla s jej novým priateľom, Allanom. A Susan a Todd; Lura a Michael; Edith a Clyde. Nikdy som nemala rada byť v spoločnosti toľkých párov, lebo si bol vždy taký súťaživý. Ale aspoň raz som za to bola vďačná, keď Rosiena mama navrhla, aby sme hrali Cornhole v kôlni za domom – vyhrali sme.
Ale keď hra skončila a my sme tašky uložili späť do starej drevenej truhly pod lavičkou na rôzne nástroje,  tvoj zmysel pre súťaživosť neskončil pokračoval. Allan objal Becky okolo ramien, takže si ty položil svoju ruku okolo mojich ramien. Simon pobozkal Rosie na líce; ty si ma pobozkal na pery.
Odtiahla som sa od teba s pocitom frustrácie. Vedel si, že som nenávidela predvádzanie sa, no ty si mi venoval nahnevaný pohľad. Akoby som urobila niečo zlé.
Bol si na mňa nahnevaný takmer celú zimu. Prestal si mať rád spôsob ako som spievala s rádiom, povedal si mi, aby som prestala podvádzať, keď sme hrali Monopoly na dlážke v mojej izbe, aj keď si si vždy myslel, že je to zábavné, a prestal si sa ma pýtať otázky. Raz, aby som ti to pripomenula, opýtala som sa: „Myslíš niekedy na klamanie?“
„Možno.“
„Tak, čo si o tom myslíš?“
„Bože, neviem, June. Klamanie je zlé.“
„Ale nemyslíš si, že to môže byť  zložitejšie, než len to?“
„Ani nie.“
A potom si zmenil tému.
Tú noc u Rosie si na mňa bol nahnevaný, lebo som ťa nechcela pobozkať na verejnosti. Cítila som ako mi slzy tiekli z očí, tak som sa otočila od skupiny. „Hneď sa vrátim.“ Zamrmlala som.
Behala som do Rosieneho domu so slzami pomaly tečúcimi po mojich zmrznutých lícach. V hrdle som mala hrču a premýšľala som či dokážem urobiť niečo správne. Chýbal si mi. Vídala som ťa každý deň, ale chýbal si mi tak veľmi, až to niekedy bolelo, a nevedela som, ako to napraviť, ako ťa dostať späť.
„June?“
Sedela som na Rosienej posteli, dvere privreté, takže jej matka nemohla prejsť okolo a vidieť ma plakať samú. Ale dvere sa trochu pootvorili a Clyde strčil dnu hlavu. Snažila som sa utrieť si slzy predtým, než ich mohol vidieť; bolo neskoro.
„June? Čo sa deje?“ Clyde sa pretiahol dnu a zavrel za sebou dvere.
„Nič.“
„June.“
„Nie je to tvoja vec, Clyde.“
„Jasné, že je,“ odpovedal, prišiel bližšie a sadol si na posteľ vedľa mňa. „Keď jeden z mojich priateľov je rozrušený, je to môj problém. Čo sa deje?“
Jeho hlas ma donútil plakať ešte viac, takže bolo nemožné poprieť, ako som sa cítila. Tak som mu to povedala. Povedala so mu, ako ma už nemáš rád než si ma mal, ako môj najlepší priateľ mi prišiel tak ďaleko odo mňa, ako som sa bála, tajne, že randenie s tebou bola chyba.
Clyde mi nedal žiadnu radu. Nepovedal mi, že všetko bude v poriadku alebo, že to mu mám dať čas - ako to hovoria v televízii. Miesto toho dal svoje ruky okolo mojich a chvíľu ma nechal plakať na jeho ramene. Nechal ma ísť, až keď sme začuli prichádzajúcu Rosie, ktorá nás hľadala. S mojou červenou a opuchnutou tvárou bolo jasné, že som plakala, ale klamali sme a povedali, že som hľadala svoje rukavice, vraj som ich nechala u nej v izbe, Nepýtala sa ma nič, a po tom čo odišla, po pár minútach sme šli späť dole.
Všetci sa vrátili späť dnu, odmietali stráviť čo i len sekundu v tej mrazivej kôlni, a ja som ťa našla stáť v kuchyni. Usmial si sa na mňa – nemyslím si, že by si mal poňatie o tom, ako rozrušená som bola – a podelili sme sa o pohár jablčného muštu. Potom si ma vzal domov.
Nepovedala som ti o Clydeovi. Mala som, ja viem, ale pravda bola, že som sa cítila byť vinná. Clyde a ja sme neboli blízky priatelia, nie tak ako sme boli my dvaja, ale nejako sa stalo, že mať ho pri sebe a nechať ho držať ma vo mne vyvolalo dobrý pocit. Lepší, než keď si ma ty objal okolo ramien. Prišlo mi to prirodzenejšie. Vina spojila moje pery spolu tú noc, a povedala som si pre seba, že to bude v pohode, pretože Clyde ma takto držať už nikdy nebude.
Ale potom, vo februári, Edith a Clyde sa rozišli. Pravdepodobne si pamätáš tú veľkú hádku, ktorú mali v jedálni na Valentína. Kričala, že je „Lenivý hajzel“ a riaditeľ Johnson ju počul a dal jej pokarhanie. Edith vrazila do kúpeľne. Pozeral si na ňu a potom sa otočil na Cladea.
„Čo si zrobil, že si ju tak naštval?“ Opýtal si sa.
„To keby som vedel,“ Zamumlal Clyde.
Nemala som veľmi rada Edith; vždy mi prišla ako arogantná a rozmaznaná, a raz, keď sme boli v siedmej triede, ťa nazvala chudou špinou (trailer trash – nadávka alebo značenie pre niekoho z chudobnej rodiny..).  Hral si, že  ťa to netrápi, ale ja som vedela, že áno. Od tej doby som ju nemala rada.
Ale to nevysvetľovalo bublajúcu radosť v mojej hrudi druhý deň, keď nám Cylde oznámil, že s Edith už nie sú spolu.
Clyde a ja sme začali tráviť viac času spolu po tom. Niekedy som ti to povedala, a nie kedy nie – nie žeby som mala niečo, kvôli čomu som sa cítila vinná, zatiaľ nie. Ale keď si raz ostal v škole na Baseballovom tréningu, Clyde ma odviezol domov. Niekedy sme išli k nemu domov a pili pivo v pivnici, ktorá sa pomaly otepľovala, ako sa blížila jar. Sedeli sme na rovnakom gauči a rozprávali o triedach a klebetách alebo našich priateľoch. Boli aj chvíle, keď na mňa pozrel a ja som mu pohľad oplácala, moje srdce divoko bilo v moje hrudi pre nič za nič. Potom pozrel preč a odkašľal si a rozprával o niečom inom. Po zvyšok týždňa ma Clyde viezol rovno domov, sotva prehovoril slovo.
V máji, keď sa maturitný ročník blížil ku koncu, ty a ja sme dosiahli zlomový bod. Cítila som, ako to lano, ktoré nás držalo pohromade, držalo už len na strapcoch, končekoch. A v ten večer ukončenia štúdia na strednej to prasklo, pretrhlo sa.
Sedeli sme na rozbitých záhradných stoličkách,  sledovali ako sa plamene, ktoré si chceli vydobyť svoju cestu k oblohe. Obloha bola bezhviezdna, ako v ten večer, keď si sa ma prvýkrát pýtal, čo si myslím o sexe. Naši priatelia kričali a spievali okolo nás, oslavovali slobodu, na ktorú sme čakala okolo sedemnásť rokov.
Ale pre nás, tá oslava mohla byť aj kratšia.
„Už si sa rozhodol, aký budeš mať hlavný obor?“
Pokrútil si hlavou.
„Čo tak fyzika,“ navrhla som. „Máš rád horské dráhy, nie? Mohol by si ich stavať. A potom by sme na nich mohli jazdiť. Mohol by si mať vlastný zábavný park a pomenovať ho po mne.“
„June – „
„Vtipkujem. Nemusíš to pomenovať po mne.“
„Nie, June... Nejdem na vysokú.“
Zízala som na tebe v šoku. „Čože? Ale dostal si sa tam. Ukazoval si mi ten list.“
„Nejdem.“
„Ale mali sme ísť spolu.“ Namietala som. „Mali sme z tade spolu odísť. Ísť do Nashvillu Spolu. Ako to, že si ne –„
„Sakra, June – nemôžem si to dovoliť!“
„Č... Čo?“
Ukryl si si svoju tvár v rukách. „To baseballové štipendium sa nekoná. Bol to jediný spôsob, ako som mohol ísť – a nemám ho. Ostávam tu a budem pomáhať otcovi v garáži. Nemôžem ísť, June.“
„Ty... nepovedal si mi to.“
„Prepáč.“
„Vždy si mi hovoril všetko,“ zašepkala som. „Zvykol si... Teraz musím ísť sama? Nikoho v Nashville nepoznám, a ty so mnou nejdeš?“
„June, prepáč. Nemôžeš to nechať tak?“
„Mal si mi to povedať.“ Postavila som sa. Potrebovala som sa hýbať, behať, udrieť do niečoho. Nebolo to len tebou. Samozrejme, bola som nahnevaná, že si mi to nepovedal skôr, ale viac som bola vystrašená. Vždy som ťa mala pri sebe už  roky, viac ako polovicu môjho života a teraz si ma opustil – alebo možno som to bola ja, kto ťa opustil. „Musím sa odtiaľto dostať.“
„June –”
Ale ja som sa neotočila. Vyšla som z čistinky cez úzke, zaprášené cesty v lese za školou. Nevedela som, kam vlastne idem a vtedy ma to ani nezaujímalo. Ale po hodine a pol chodenia v kruhoch som sa posadila ku kmeni stromu, pritiahla kolena k hrudi a slzy mi tiekli po lícach a do trávy.
V lesoch som nebola stratená. Poznala som toto miesto až príliš dobre; my všetci. Ale aj tak som sa cítila, akoby som putovala veky, hľadala niečo, o čom som teraz pochybovala, že existuje. My dvaja sme sa už raz našli, a nechali sme sa stratiť. Tak stratení.
 Clyde bol prvý, kto ma našiel. Vedela som, že je to on bez toho, aby som dvihla pohľad. Poznala som rytmus jeho dychu, váhu jeho krokov. Hanba mi stiahla hrudník; to neboli veci, ktoré by som mala vedieť o Clydeovi.
„Ahoj,“ povedal sadajúc si vedľa mňa. „Povedal mi, prečo si utiekla... Si v pohode?“
Pokrútila som hlavou a Clyde sa nahol, aby ma objal okolo ramien. Pritisla som sa k nemu bližšie, akoby som mala.
„Nejdem do Nashvillu,“ Zamrmlal Clyde do mojich vlasov a pohladil ma po chrbte. „Ale môj starý otec žije hodinu a pol od mesta. Rozhodol som sa ísť pracovať na jeho farmu – aspoň dovtedy, než budem môcť ísť na technickú školu. Môžem ťa prísť navštíviť, keď budeš chcieť.“
„Budem rada.“
„Dobre... lebo, ťa chcem vídať aj naďalej, June.“
Pozrela som naňho, naše oči sa stretli v tme. Moje srdce začalo rýchlejšie byť, ako vždy, keď na mňa Clyde pozeral až príliš dlho, a potom...
Nikdy som ti nechcela ublížiť – vieš to, že? Ale, keď ma Clyde pobozkal, nepripadalo mi to zlé ani príliš intímne. Prišlo mi to ako niečo, po čom som túžila už tak dlho.  Cítila som sa dobre. Nepoviem, že som doňho bola zamilovaná, ale mohla som to už vidieť na obzore, ako sa ku mne stále rýchlejšie, než čokoľvek, čo si dokážem predstaviť, približuje.
Keď ma pobozkal, nemyslela som na teba.
Bozk sa skončil a Clyde zaklial, „Och, do riti,“ a ja som pozrela ponad moje plece a tam si bol ty – a ja som sa zosypala.
Pozeral si na mňa so zlomeným pohľadom, ktorý som až príliš poznala, pretože som bola jediná, ktorá ho už raz videla: boli sme v piatej triede, a tvoja matka nakráčala do obývačky, keď sme hrali Shoots and ladders (stolná hra) – a pra´ve ti oznámila, že sa sťahuje. Neplakal si, len si na ňu pozeral v ohromnej devastácii.
Spôsobom, akým si pozeral teraz na mňa.
Vytiahla som sa na nohy a natiahla k tebe ruku, ale ty si ustúpil. „Prosím,“ zašepkala som. „Len ma počúvaj. My môžeme –“ Pokrútil si hlavou. „Prosím.“ Potom, bez slova, si sa otočil a odkráčal preč. Von z lesov. Preč odo mňa.
Volala som ti každú noc dva týždne, ale neodpovedal si.
Prišla som za tebou domov deň predtým, než som odchádzala do Nashvillu, ale tvoj otec povedal, že si odišiel.
Poslala som ti pohľadnice a listy zo školy, ale nikdy si nenapísal späť.
Na chvíľu som dúfala, že veci môžeme znovu napraviť. Možno by sme mohli nájsť cestu späť ku priateľstvu znovu, ako už raz sme našli, priateľstvu, ktoré bolo také silné. Ale boli sme až príliš stratení.  Snažila som sa nájsť moju cestu späť, na miesto, kde sme začali, ale ty si bol preč, a ja som tam bola sama.

Copyright Kody Keplinger, 2011 - official
Preklad - Foxy Rathbone

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Citát


“A reader lives a thousand lives before he dies. The man who never reads lives only one.”
― George R.R. Martin

Populárne príspevky

Ocenenie

Ocenenie