sobota 29. marca 2014

Prológ



Prológ 

Rok 2012



Žena kráča ulicami kedysi nádhernej Prahy. Dnes zdobia historické námestia črepiny z výkladov obchodov. Len ojedinele prejde okolo človek či skupinka ľudí s vystrašenými bledými tvárami a špinavým oblečením. Oblohu často pretínajú lietadlá, vládne špeciály. Výnimkou nie sú ani helikoptéry.

Ešte pred hodinou tu vládol chaos, akoby sa tade prehrnulo tornádo. Pravdou však je, že to boli stovky ľudí. Stovky nariekajúcich ľudí rabujúcich každý kúsok tejto umlčanej krásy.

Bosé nohy ženu poháňajú ďalej rovnako ako aj hlad. Krivká a krváca, no ani to jej nezabráni zrýchliť krok, keď sa z vedľajšej uličky vynoria dve mladé dievčatá. Obe majú rovnako výrazné lícne kosti, veľké oči, no rozdielnu farbu vlasov. Nesmejú sa. Strach im krivý tváre pri každom vzdialenom či blízkom zvuku. Boja sa.

Prudko zastavia pri pohľade na ženu blížiacu sa k ním. V očiach sa im zračí neistota, majú utekať späť, alebo vykročiť vpred? Prekonať hrôzu a strach, ktoré zažívajú, aspoň na pár sekúnd možno minút. Obe dievčatá ustúpia a vymenia si pohľady.

Žena odetá v otrhaných kvetovaných šatách je už pri nich, keď sa blonďavá dievčina konečne rozhodne. V ruke pevne zovrie obyčajný kuchynský nôž, ktorý doteraz jemne držala v trasúcej sa ruke. Obranne sa postaví pred svoju sestru a švihne rukou. Z krku ženy sa začne tiahnuť tmavočervená tekutina ako závoj. Lenže ani to dospelú útočníčku nezastaví. Povalí blondínku na zem a zubami sa snaží zasiahnuť jej jemnú, belasú pokožku. Dievčina chrbtom ležiaca na zemi sa nevzdáva a tvrdo bojuje. Predlaktím tlačí na krk tej panej a snaží sa ju dostať ďalej od seba. Nožom zasiahne chrbát, no nemá až takú silu na to, aby ostrie dostala hlbšie. Ťažko oddychuje a je čím ďalej tým slabšia.

V tom sa z nej ťažká váha odvalí. Blondínka sa snaží chytiť stratený dych a rýchlo sa posúva preč od útočiacej ženy. Dvihne pohľad ku svojej mladšej sestre, ktorá zvierajúc drevenú palicu prstami hľadí na svoje ruky. Neverí, čo práve urobila. Nikdy nikoho takto neudrela. Nikdy nikoho nezranila.

Staršia zo sestier sa dvihne hneď, keď začuje pohyb. Žena vstáva. Blondínka vezme palicu z rúk jej najbližšieho človeka, keďže jej nôž je zapichnutý v chrbte tej príšery. Stočí pohľad zelených očí na kus dreva a späť na útočníčku. Tá je meter od nej. Obomi rukami teda zovrie palicu, nahodí krvilačný úsmev a s celou silou švihne baseballovým úderom akoby do lopty, lenže miesto tej tam je hlava. Hlava neodbytnej panej. Adrenalín a strach nútia blonďavú dievčinu pokračovať v tom, čo robí – ďalej udierať.

„Prestaň!“ Mladšia sestra chytí ruky tej staršej a donúti ju pustiť palicu. „Je mŕtva,“ doplní.

Odpoveďou je len prikývnutie a bezduchý pohľad blondíny na nehybné telo pri jej nohách. „Musíme ísť.“ Prehovorí šeptom a snaží sa ďalej zostať v roly staršej sestry, ktorá musí ochraňovať tú mladšiu.

Rozbehnú sa ulicou. Dlhé vlasy vejú za nimi a tváre im zakrývajú šatky. Nevedia však, že to im nepomôže.



„Kto si?!“ Skríkne tlmený mužský hlas.

Staršia zo sestier zastaví a prekvapene zamrká do tmy  budovy. Myslela si, že tu nikto nebude. Hľadá len bezpečný nocľah pre ňu a sestru. Alebo skôr dlhodobý úkryt. Už naozaj nevie, kam má ísť. Po dvoch dňoch sa jej podarilo konečne objaviť prijateľné miesto, ale to už je zrejme obývané.

Nestihne ani odpovedať, keď začuje sestrin kašeľ. Rýchlo sa rozbehne späť ku vchodu, kde nechala svojho súrodenca, aby mohla ľahšie preskúmať budovu. Kľakne si pred ňu a do očí sa jej nahrnú slzy. Hnedovlasá dievčina sedí opretá o stenu vedľa presklených dverí. Je celá potrieštená krvou. Tá je jej. Blondína vezme sestru za tvár a poriadne skúma každý kúsok, črtu, problém.

„Pýtal som sa, kto si?!“ Z tmy sa vynorí vysoká postava odetá v čiernom a s tmavou dýchacou maskou na tvári. Rovnako ako dievčatá ho osvetľuje mesačné svetlo prúdiace cez sklenené dvere. „A čo tu chcete?“ doplní. Pohľad uprie na bezmocnejšiu zo sestier.

„Ideme preč.“ Odvetí staršia a snaží sa nevšímať si tmavočervené fľaky na jej milovanej sestričke, či jej bledú tvár a krvou podliate oči.

„Je nakazená.“ Skonštatuje chlapík a blonďavá dievčina ho spraží najhnusnejším pohľadom, aký nevinné dievča so slzami v očiach dokáže vytvoriť.

„Nie je.“ Zastáva si svoje, aj keď v hĺbke duše vie, že má pravdu. Ostávajú hodiny, ba čo, možno len minúty. Snaží sa zodvihnúť sestru, ale tá len bezvládne sedí a nehýbe sa.

„Možno už je mŕtva a o chvíľu sa premení.“ Muž to hovorí s takou nonšalantnosťou, akoby oznamoval, čo je na obed.

Blondína si ho nevšíma a slzy už viac nedokáže zadržiavať. Hodiny to boli ešte cez deň. Teraz... Priloží prst sestre pod nos. Nič. „Nie, nie, nie...“ slané kvapky jej tečú po lícach a v mesačnom svetle sa ligocú ako malé diamantíky. Ukazovákom a prostredníkom sa snaží nahmatať pulz, najprv na krku a potom na zápästí. Stále nič. „Nie.“ Bezmocne dopadne zadkom na zem a sedí tam rozčapnutá ako lečo na panvici. Dlaňami si zakryje tvár.

„Mŕtva?“ Muž sa správa ako bez srdca. Chladne až ironicky.

Dievčina neodpovedá. Plakanie je slabé slovo čo robí. Narieka a vzlyká. Nahlas poťahuje nosom. Nedokáže sa nijako upokojiť. Už navždy bude sama. Nemá nikoho. Rodičia ostali doma na Slovensku a ona podnikla so sestrou výlet do Prahy. Ten bol však prerušený náhlym výbuchom jadrovej elektrárne a zmätkom v uliciach. Nevie, kde je. V živote nebola v týchto častiach mesta.

Prúd jej myšlienok preruší šuchot a tiché vrčanie. Dvihne zrak. Zbadá len záblesk zelených očí, keď ju váha vlastnej sestry zvalí na zem. Chce sa začať brániť, no v tom ju napadne niečo iné. Uvoľní sa, pripravená na vlastnú smrť.

Prudko otvorí oči. Rozhliadne sa naokolo. Je živá. Žije a... Posadí sa, pohľad upretý na jej sestru s dýkou zapichnutou v lebke. V ústach cíti vlastné zvratky. Stihne sa len nahnúť na bok, keď z nej vyjde všetko, čo len z jej prázdneho žalúdka môže.

„Som Daniel Damien.“ Predstaví sa muž v tichu, ktoré nastane. Dievčina je príliš v šoku na to, aby si všimla jeho prítomnosť za posledných pár minút, čo tam len tak sedela vedľa vlastných zvratkov a hľadela na mŕtvu sestru. Chlapík vytiahne dýku z hlavy patriacej už len mŕtvemu telu. Blondína zavrie oči. „A ak chceš ešte žiť, čo po tom, čo si pred chvíľou predviedla si nemyslím, ale aj tak, poď so mnou.“ Natiahne k nej ruku a čaká. Ona ju po krátkom zaváhaní príjme. Opäť si presunie šatku na tvár a pozrie na chlapíka s maskou. „Kaja.“ Prezradí svoje meno jednoducho. Ešte poslednýkrát venuje svojej sestre pohľad. Srdce ju bolí, myseľ nevníma. Pohreb. Môže jej urobiť pohreb?

Bezmyšlienkovite nasleduje muža.

„Takže Kaja, koľko máš rokov?“

„Devätnásť,“ odpovedá monotónne, mechanicky. 

„Tak to zapadneš asi ako ja.“ V hlase mu je cítiť, že sa usmieva. „Okrem mňa majú všetci nad tridsať rokov.“

„Kto všetci?“

V tichosti ju vedie hlbšie do útrob nákupného centra. Prejdú dolu nefunkčnými eskalátormi, až sa dostanú ku vstupu do metra. Jej spoločník poklope na dvere. V amatérsky vyrezanej diere sa zjaví pár očí a skúmavo si ich oboch prezrie. Pohľad nechá dlhšie spočinúť na blondínke. Vzápätí ich oboch pustí dnu. Daniel si zosadí masku z tváre a odhalí tak modrasté oči, ako čistá nezamorená obloha. Hnedé vlasy mu strapato stoja všelijakými smermi. Pery má skrivené do vedúceho úsmevu, keď otvára ďalšie dvere a necháva prejsť prvú Karolínu. „Vitaj v pražskom metre na zastávke Flora.“

2 komentáre:

  1. Nejraději bych si dala takovýho facáka, až by mi uletěla hlava.
    A ty máš plné právo udělat si woo-doo panenku, napsat na ní moje jméno a spláchnout do záchoda.
    Bože!
    Každopádně, zdravím po nějaké době. Když jsem se sem dostala, skoro jsem se pomodlila za to, abych tu našla něco ke čtení. A yes! Musím říct, že píšeš pořád stejně úžasně a poutavě. Je trochu děsivý, když si představím, že to může být pravda. Jako vždycky se se svými postavami nepářeš. Zabít hned na začátku jednu se sester způsobem, jakým si to udělala. Ten týpek se mi zatím nelíbí, ale snad se to časem změní. Fakt mě ten příběh zaujal a jdu číst dál.
    PS: Ještě jendou se omlouvám, že jsem se tak dlouho neozvala.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. coooo neveriiiim :D
      nehnevám sa :D dont worry :D prekvapená som :D
      časom možno raz, keď ho ešte spomeniem hihi :D

      Odstrániť

Citát


“A reader lives a thousand lives before he dies. The man who never reads lives only one.”
― George R.R. Martin

Populárne príspevky

Ocenenie

Ocenenie