sobota 21. júna 2014

Poviedka: Ľahostajnosť - vírus

Pred niekoľkými mesiacmi nám profka na UKL zadala úlohu, aby sme vytvorili niečo na danú tému, pretože EÚ organizuje akúsi súťaž. Bolo niekoľko tém, vybrala som si teda ľahostajnosť. Celá trieda čakala, že niečo nakreslím, keďže za tie tri roky už, samozrejme, všetci vedia, že kreslím, no písala som. 
Nedávno som zavítala opäť na mamtalent.sk , kde som si pozerala moje diela, niektoré vymazala, niektoré upravila, niektoré len čítala. Čítala som si túto poviedku a čítala a sama som bola prekvapená, ako veľmi sa mi páči. Nie žeby som bola namyslenec alebo čo, ale naozaj sa mi to páči.

Rozhodla som sa teda, že vám to sem dám, pretože sa s tým chcem podeliť aj s vami, ale vopred vás upozorňujem, že vám polovica z toho nebude dávať zmysel, kým nedôjdete na koniec. 

„Hej, Kristína. Zem volá slečnu Zamilovanú.“
Moje myšlienkové pochody o tom, k čomu by sa dal prirovnať sexy zadok Dannyho Alvareza preruší moja najlepšia kamarátka, Alex. Danny Alvarez. Výmenný študent z Mexika. Vždy som si Mexičanov predstavovala ako tmavších chlapíkov so sombrerom na hlave a kefou pod nosom. Tento sa však vymykal všetkým mojím predstavám. Tmavé vlasy, Svetlé oči, tmavšia pleť, sexy španielsky prízvuk.
„Hm?“ sústredím sa na ňu, keď mi snáď po piatykrát máva rukou pred tvárou. „Nie som zamilovaná,“ odvrknem urazene. „Len som si...“
„Obzerala Dannyho. Tiekli ti sliny a hľadela si naňho akoby sa tu premával v Adamovom rúchu.“ Alex sa na mňa usmieva, keď dokončuje pravdu za mňa. Aj keď som mala v úmysle povedať niečo iné, naozaj zhrnula moje predstavy.
Do tváre mi vystúpi červeň a radšej sa zadívam späť do jedla. Ako môže toto niekto jesť? Čosi, čo predtým boli zrejme zemiaky, teraz len žltá hustá voda. V tej kaši pláva rovno aj kúsok ryby, ktorá je na môj vkus príliš biela a príliš páchne. Polievka v striebornej miske je pravdepodobne nejaký nápoj. Jedinú vec, ktorú som ochutnala bola malý džús v škatuľke. Takmer som ho vyvrátila naspäť, keď miesto vody mi stekali do hrdla aj divné hrudky.
„Poď het.“ Alexandra sa postaví a kývne rukou. Vyskočím na nohy a kráčam za ňou. Tácky neodnášame. Načo. Nech majú aj kuchárky nejakú robotu a drinu za to, čo varia. Veď nás chcú otráviť!
Pôvodne by som mala sedieť na matike, ale po angline sme so Sašou zdrhli na obed. Totiž, píšeme písomku. Naozaj nechápem, na čo mi kedy budú tie hlúposti. Roviny, priamky, priestor a blá blá blá. Už tak tam mám dve pätorky, ďalšiu nepotrebujem.
„Máš?“ mrkne na mňa Alex, keď vyjdeme pred školu a mierime za roh, kde sa stretáva polovica školy pri kave, cigách a rôznych omamných látkach.
„Posledné tri,“ skonštatujem hneď po tom, čo skontrolujem balíček Marlboriek.


„Moja, je piatok, nehovor mi, že nepiješ a drbni do seba už to poldo!“ Laura mi strká pohárik pod nos. Práve dopila vlastný poldecák vodky a posúva ku mne aj kúsok pomarančového džúsu.
„Fajn,“ zamrmlem. Kopnem do seba obsah priezračnej tekutiny a zatvárim sa zhnusene, keď ho dopijem. „Fuj. Kedy mi tvrdý alkohol bude chutiť?“
„Po piatom poldeci.“ Cmukne mi pri uchu Alex.
„No konečne!“ zvolám. „Vieš ty, čo je to desať minúť?“ pýtam sa.
„Pol hodina?“
„Skôr trištvrte,“ opravím ju.
„Prepáč, Marty mi nedal pokoj, tak sme si trochu užili pred odchodom.“ Po chvíli dodá: „Kikaaa,“ zatiahne, „snáď nežiarliš.“ Zopne nado mnou ruky ako stará babka nad dnešnou mládežou. Čo?! Veď mladí sme len raz, tak si to treba poriadne užiť.
„Nie. Ale tiež si mohla zavolať, že budeš dlhšie.“ Zamračím sa na ňu a chvíľu ju sledujem, až kým mi nedôjde, že ten jej úsmev nie je len z toho, že z nej Marek... slušne povedané – vymiloval mozog. „Si skurená?“
Jej „chi chi chi, ha ha ha“ mi jasne hovorí, že mám pravdu.
„Chill, bejby.“ Super, ešte aj on sa tu musel dotrepať? Marek, medzi kamarátmi známy ako Marty, stojí za mnou s rukami na mojich ramenách. Trhnem sebou, aby som striasla jeho slizké dlane.
Nechajte ma vysvetliť moju históriu s týmto hlupákom. Pred rokom som doňho bola šialene buchnutá. Chvíľu sme spolu chodili a takmer sme sa dopracovali až k sexu. Keď som ho odmietla, nechal ma. Ľahostajne ma odhodil ako kondóm von oknom z mojej izby, v ktorej sa vyspal s mojou najlepšou kamarátkou deň po tom, čo sme sa rozišli. S Alex som sa chvíľu nerozprávala, ale nikdy som na ňu nevedela byť dlhšie nahnevaná, než pár dní. Robila som byt a on, samozrejme, nebol pozvaný. Sám sa tam pozval. A Saša bola ožratá ako delo. Prestala som jej to zazlievať po tom, čo ma pozvala von a všetko platila.
Dali sa dokopy o niekoľko týždňov na to. Nikdy s nami nikam nechodil. Dohodla som sa s Alex, že ho nebude vodiť von, keď pôjde so mnou a ona to dodržiavala. Až doteraz.
„Ale ale, čo si taká netýkavka Kristínka?“ Mala som chuť mu ten jeho presladený úsmev vymazať z tváre bibliou. Čím hrubšia kniha, tým lepšie. Alebo baseballka znie zaujímavejšie?
„Ale ale, čo že si tu s Alex, nebodaj ťa ostatné poslali kade ľahšie? Dotkni sa ma ešte raz a najbližší mesiac si neutrieš riť s vlastnými rukami!“
„Ú!“ Zamáva pažami nad hlavou a so smiechom si sadne na stoličku vedľa Alex. Začnú sa „ocmuľkávať“ a ja strácam nervy.
„Laura, poď so mnou na bar. Idem ťa dohnať a možno aj predbehnúť.“


„Ty...!“ nasleduje veľa nadávok z úst Laury, keď nás nejaký chlapík takmer prejde autom v uličke na ceste.
„Poď.“ Ťahám ju za ruku a opatrne kladiem nohy pred seba. Mám obuté topánky s gigantickými opäťkami a aj platformou. Ísť v nich do mesta nebol taký dobrý nápad. Po šiestich rumoch mi nič nebolo, tak som do toho vmiešala vodku a teraz kráčam ako retardovaná kačka skrížená s jednonohým bocianom.
Moja kamarátka má na nohách podobné topánky, preto sa spolu pridržiavame a dúfame, že nespadneme. Keď padne jedna, druhá tiež. Modlím sa, že ona bude tá prvá, aby som ja mala mäkšie pristátie. Jej prsia vyzerajú naozaj mäkko... ako také airbagy.
Alex sa mi neozvala už týždeň. Teda od minulého piatku. Ani ma to netrápilo. Nechodila ani do školy, takže som tam dnes nezavítala ani ja. Načo aj? Počúvať tie kecy o Štúrovcoch, vektoroch, obehovej sústave a neviem o čom všetkom? Miesto školy som navštívila obľúbený bar, neskôr som šla k Laure a teraz sme sa obe vracali z návštevy troch klubov. Nejdem domov, nemám náladu na mamine bludy typu: „Mala by si sa učiť! Mala by si prestať piť! Kým žiješ pod mojou strechou...!“


„Alex sa rozišla s Martym,“ skonštatuje Laura po prezretí si facebookovej nástenky.
„Super,“ zaironizujem.



„Kristína, kde si?“ do triedy vojde triedna s divným výrazom v tvári.
„No?“ nohy mám vyložené na lavici. Akurát si motám cigu, ktorú profka nevidí, keďže ju schovávam za svojou kabelkou.
„Poď so mnou do kabinetu.“
Nechápavo si vymením pohľad s kamarátom a postavím sa.
Keď vojdem s triednou do maličkej miestnosti, upúta ma pohľad na tmavovlasú ženu sediacu chrbtom ku mne. Otočí sa a mňa zamrazí. Predo mnou sedí Sašina mama s tmavými kruhmi pod červenými očami. Slzy sa jej lesknú na lícach a v prstoch žmolí papierovú vreckovku.
„Kristínka,“ zašveholí tichým hlasom, keď ma stiahne k sebe, vyskočí na nohy a silno ma objíma. Jej mama ma vždy milovala. Na rozdiel od mojich či Lauriných rodičov, Alexiny nevedeli o našich alkoholových piatkoch a rôznych rebéliách hlavne v škole.
„Čo... čo sa deje?“ pýtam sa a hlas sa mi zasekáva. Toto je zlé. Niečo sa stalo. Niečo...
„Moja Saška. Moje krásne dievčatko.“ Teta Fabuliakova plače opäť. „Ona... ona včera havarovala. Chcela som... Ach.“ Vzlyká už opäť usadená na stoličke.
„Ako? Ako sa to stalo? Je v poriadku?“ Načo sa to pýtam? Srdce mi bije ako o preteky.
„Ona zomrela. Podľahla zraneniam hneď na mieste.“ Neustáva jej plač a mne dáva námahu rozlúštiť, čo mi práve povedala.
Ale prečo je jej mama tu? Prečo nie je doma? Alebo proste niekde?
„Poznáš Mareka Juhása?“ pýta sa ma triedna.
„Nechápem. Čo to ma s tým spoločné?“ hovorím pevne, bez emócií. Akosi sa mi všetky zmysli zastavili. Necítim slzy, len divnú prázdnotu. Nič.
„Bola s ním v aute. On bol vodič a z miesta činu utiekol. Chcela som... chcem vedieť, kde je. Musíš ho poznať. Musíš vedieť kde môže byť. Bola si jej najlepšia kamarátka.“ Sašina matka ma drží pevne za ruku a nalieha na mňa. Jej vety sú trhané a hovorí jednu cez druhú.
„Viem to,“ zašepkám.


Ľahostajnosť. To je to, čo ju zabilo. Ľahostajnosť všetkých naokolo. Moja, jej, Laurina a hlavne Martyho. Ten hlupák zdrhol a schoval sa v kamošovej chate, kde ho zároveň našli s jeho majetkom v prášku. Bol opitý, keď sa to stalo. Vrazili rovno do budovy zo strany spolujazdca. On je teraz vo väzení a čaká na svoj súdny proces.
Ľahostajnosť je ako vírus. Čím novšia doba je, tým viac sa rozširuje. Vidím dvanásť ročné deti fajčiť za rohom školy, kam som kedysi chodila aj ja. Vidím v mojom kedysi obľúbenom bare sedieť deti, ktoré by sa mali hrať von schovávačky.
Ľahko sa to prenáša, ťažko sa toho zbavuje. Existuje na ľahostajnosť vôbec liek? Ako chceme pokračovať, keď nič neberieme vážne? Čím horšie výsledky v škole, horšie správanie, depresie, rezanie, smrť. Smrteľný vírus. Nevšímame si ani maličké náznaky svetla medzi tmavými tieňmi tohto sveta. Aj dobrí anjeli môžu padnúť a stratiť krídla. Prečo to nezmeniť?
Je na to liek. A ja som ho našla. Snaha, dobré srdce, pomoc, radosť... Dôležité je, aby sme tento vírus chceli vyliečiť. Ja som to chcela a zároveň to potrebovala. Môžeme byť múdri a vzdelaní, len treba chcieť. Verím, že raz sa to zmení a aj vzdelanie a múdrosť sa bude brať ako krása človeka. Nepotrebujeme sa zosmiešňovať či chváliť sa tým, akí hlúpi sme. Mali by sme sa hrdo pýšiť múdrosťou, ktorou oplývame. Knihami, ktoré čítame. Citátmi, ktoré nás inšpirujú.
Sedím v lavici a dávam pozor. Nerozumiem čo fyzikárka vysvetľuje, snažím sa pochopiť. Po škole idem domov. Neskôr sa stretnem s kamarátmi a ideme na pizzu. Prídem domov v rozumnom čase, mamka je spokojná. Dokonca ma objíma. Maturujem. Odchádzam. Výška vyčkáva, celý svet je predo mnou. Veď život je ako kniha a ja som len na začiatku. Ešte ma čaká veľa strán, ktoré musím prečítať.

4 komentáre:

  1. Pozeravas Skins? :33

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. pozeravala som :D už to skončilo :D

      Odstrániť
  2. Woow! To je super :3 Fakt krásne a pravdivé :/ :)
    Dnes som objavila tvoj blog a čítam články jeden za druhým. Si skvelá!
    Len tak ďalej :3

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. :33333 ďakujem ďakujem ďakujem :)) :33

      Odstrániť

Citát


“A reader lives a thousand lives before he dies. The man who never reads lives only one.”
― George R.R. Martin

Populárne príspevky

Ocenenie

Ocenenie