pondelok, 1. septembra 2014

Kapitola 14


 
Kapitola 14
  
Nastane ticho.
Nikto nič nehovorí.
Všetky tri pohľady sú uprené na mňa.
Srdce mi bije tak rýchlo a nahlas až si začínam byť istá, že ho počujú aj zvyšné tri osoby v tejto miestnosti.
Ešte stále nepociťujem emócie, pretože to je to, čo ma naučil Liam. V krízovej situácii mysli len na to, čo treba urobiť. Nenechaj sa ovládať emóciami, vyčisti si myseľ a snaž sa prísť na správne riešenie.
Prišla som na svoje správne riešenie.
Stačí mi urobiť jeden krok a ocitnem sa na schodisku. Klásť chodidlá na každý schod? Nič pre mňa. Takmer sa zrúbem kotrmelcom dole, keď preskočím štyri schody a zachytím sa len steny z oboch strán. Zošúchala som si kožu na dlaniach, ktoré ma teraz pália, ale nie je čas sa zaoberať takou drobnosťou. Ešte ďalších osem schodov. Šesť ich zídem po dvoch, posledné dva zoskočím. Roztvorím dvere takým rýchlym švihom, až sa sama čudujem, že som ich neurvala.
Viem presne, kam mám namierené. Odbočím doprava, do dvojkrídlových dverí, ktoré viem, že sú otvorené. Odkedy som sa prestala brániť a dajme tomu, že som sa skamarátila so Zivou, nebola potreba ich zamykať. A už vôbec nebola potreba ich zamykať, keď som bola ja pod zámkom vo svojej izbe, strážená ako oko v hlave.
Ďalším prudkým švihom otvorím aj tieto dvere a s prekvapením zistím, že tréningová miestnosť nie je prázdna. Uprostred stojí akási žena, s ktorou som sa ešte nestihla spoznať, čo je pre mňa len veľké plus.
Až teraz začujem buchot krokov za mnou, zrejme si dali na čas, pretože nemám kam ujsť, lenže to ani môj plán nie je.
Žena sa na mňa otočí v momente, keď zo svojej tajnej skrýše vytiahnem vrhací nôž. A ako som k nemu prišla? Ziva na mňa nie vždy dávala pozor. Tiež nekontrolovala s koľkými nožmi sme zaobchádzali. Mala, ale nebola dosť opatrná. Keď sa mi vyskytla príležitosť, uchmatla som nejakú dýku a schovala. Mala som ich dokopy tri, lenže táto skrýša bola najbližšie. Zospodu v starom matraci pri dverách bola diera vo veľkosti oka. Presne tam som nôž vopchala.
Vyrovnám sa a všimnem si cennosť, ktorú žena predo mnou drží, Pištoľ. Lepšie. Cítim sa ako super hrdinka z komiksov, ktoré čítal Liam. Sme my ale dvojka. Teda, boli sme. Kým ostatní hľadali v domoch jedlo, my sme vždy natrafili na nejaké knižnice a spestrovali si nudný čas strávený hľadaním či ukrývaním sa v dočasných príbytkoch, čítaním. On komiksy, ja knihy.
Žena si nie je istá tým, čo má robiť a ja jej veľa priestoru na premýšľanie nenechávam, keď vrhnem nožom a ten sa jej zapichne do ruky. Skríkne a v momente, keď sa pohnem dopredu, zacítim za sebou prievan a končeky prstov na svojom predlaktí. Neotáčam sa a nesnažím sa zistiť, kto sa ma snažil chytiť.
Schmatnem ženu, z pravej ruky, v ktorej má zapichnutú dýku schmatnem odistenú zbraň, vytiahnem ostrie z jej predlaktia za syčivého zvuku zo ženiných úst a zaženiem sa.
Zach odskočí, keď mu nôž prejde tesne okolo hrude a ja rýchlo ustúpim. Deja vu, ktoré sa mi hrnie na myseľ z prvého dňa, keď sme sem prišli zatlačím niekam dozadu do pamäti. Spätkujem až do rohu miestnosti s pohľadom nalepeným na vchodových dverách, kam sa dostal už aj Gregory. S rozšírenými očami ma sleduje.
„Nemáš kam ujsť, vzdaj to,“ Malcolm urobí zopár krokov ku mne, no zastaví, keď narovnám pravú ruku so zbraňou v nej. Zamierim naňho a vzápätí prejdem muškou aj po ostatných.
„Ale ja nechcem ujsť,“ poviem. Najradšej by som sa usmiala a ukázala im, že sa ich nebojím, že mám dobrý nápad, že som ja na koni. Kdeže. Som úplne bezmocná. Podriadim sa ich plánom. Podriadim sa im, len čo...
„Tak o čo ti ide?“ tentoraz sa ozve Gregory.
Neudržím sa. Predsa len sa usmejem. Nie je to šťastný úsmev, nie je to škodoradostný úsmev, nie je to víťazoslávny úsmev. Je to bezmocný úsmev.
Dvihnem ľavú ruku s nožom v nej ku svojmu krku. Je fakt ostrí, keďže ako náhle ho priložím na svoju tenkú kožu, zaštípe ma to. Teplý pramienok krvi ma pošteklí na pokožke.
„Mŕtva som vám k ničomu.“ Úsmev sa mi rozšíri.
Ich oči urobia to isté. Zazerajú na mňa s viečkami dokorán a sánkami na zemi. Toto nečakali. Vedia, že mám pravdu. Ak majú naplánované ísť až o týždeň, neviem, ako by chceli zaobchádzať s mojou krvou, aby prežila let a taký dlhý čas mimo môjho tela. A tiež neverím, že im bude stačiť len krv. Musia urobiť testy, potrebujú ma.
„A čo teraz? Chceš sa hneď na mieste zabiť? Nevyzeráš na to. Buď váhaš, alebo niečo chceš.“
„Ó, Zach je múdry.“ Pokrútim neveriacky hlavou. „Pravda pravda, niečo chcem.“
Všetci napínajú uši a nedá si nevšimnúť, že do miestnosti nabehli ďalšie tri osoby. Stisnem zbraň ešte pevnejšie a opäť ukážem muškou na všetkých v telocvični.
„Som natoľko milá, dalo by sa to nazvať aj naivná či hlúpa, že to zrobím. Urobím, čo po mne chcete,“ nikto ani nedýcha, čakajú, čo poviem ďalej, „ale len vtedy, keď mi sem privediete Liama a Holly.“
Zacharian sa zasmeje. Namierim pištoľou naňho. V hlave sa mi vyroní myšlienka, keď som bola s Liamom a hovorila som si, aký veľký rešpekt mám pred týmito zbraňami. Nechala som všetko na môjho milého a ja som sa oháňala len nožom. Lenže až teraz chápem, koľko moci človek drží v rukách, keď drží túto zbraň. Cítim sa ako boh. Teraz ja rozhodujem kto bude žiť, a kto nie. Všetko je na mne. Stačí tak máličko. Stačí, keď pritlačím ukazovák k sebe a do niekoľkých minút vyhasne niečí život.
„Beriem späť, čo som povedala. Nie si múdry, Zach.“ Opäť pokrútim hlavou. „Vidíš toto?“ zakývam pištoľou. „To je zbraň. A vidíš, kde mám ukazovák? Stačí pár milimetrov a tvoja krv bude zdobiť túto miestnosť. A ty aj tak máš tú potrebu hazardovať so svojim životom. Je to smutné.“
„A čo robíš teraz ty?“ vypáli naspäť.
„Idem si za tým, čo chcem.“ Stočím pohľad späť na Gregoryho. „Takže? Ako sa dohodneme? Chcem, aby tu Liam a Holly boli do zajtrajšieho večera.“ Majú presne deň.
„Fajn. Lenže je ťažké sa dopraviť až do New Yorku a späť za taký krátky čas, a zároveň dostať dve osoby z tak stráženého miesta.“ Gregory odpovie a ja sa zasmejem.
„Nehraj to tu na mňa. Dostal si nás tam tak ľahko, verím, že rovnako primitívne ich dostaneš aj z Mesta. Mám taký pocit, že čas vám už ubieha, takže šup šup.“ Kývnem hlavou a aj zbraňou ku vchodu.
„Vieš, stačilo povedať a nie sa vyhrážať,“ doplní ešte Gregory.
„Jasné, lebo ty by si s radosťou pritakal.“ Ironicky prikývnem hlavou. „Tik, tak, tik, tak...“ hovorím.
„Zach, stráž ju!“ Malcolm s Gregorym vyjdú z miestnosti.

„Ach, dievča, čo ty ešte nevymyslíš.“ Zacharian sa usadí do protiľahlého rohu, predlaktia si oprie o kolená a hlavu zakloní dozadu. Privrie oči. To je stráženie.
Mlčím. Nemám chuť mu odpovedať, nemám chuť sa s ním rozprávať. Urobím to isté čo on. Sadnem si na zadok a predlaktie pravej ruky si opriem o koleno tak, aby som stále mierila zbraňou. Ľavú ruku si stiahnem z krku, no najprv si palcom prejdem po poranenej koži. Trochu krvi. Utriem ju do látky môjho oblečenia.
Po niekoľkých hodinách, kedy mi v hlave dôjdu všetky myšlienky sa začnem nudiť. Prvú hodinu som sa snažila si ozrejmiť všetko, čo mi povedal Gregory. Snažila som sa rozpamätať na niektoré veci a pochopiť ostatné. Druhú hodinu som premýšľala nad útekom. Možno by to spolu s Liamom a Holly bolo omnoho jednoduchšie. Tretiu hodinu som si predstavovala, aké by to bolo stretnúť sa s rodičmi, keby, samozrejme, ešte žili. Čo by som im povedala, čo by sme spolu robili. Potom nasledovali predstavy ako objímam Liama a pomaly, ale isto som zaspávala. Keď mi zbraň hlasno tresla na zem po tom, čo mi vypadla z ruky som sa prebrala a teraz tu sedím a zízam na Zachariana, ktorý od nudy robí už asi piatu desiatku brušákov.
„Ako ďaleko sme od New Yorku?“ opýtam sa nakoniec. Moje prvé slová po štyroch hodinách.
Zach zastaví svoju činnosť. Posadí sa a dlaňami sa oprie dozadu. Chvíľu tak sedí a hľadí na mňa, nakoniec klesne lakťami na zem a zakloní hlavu s privretými očami. „To ťa nemusí zaujímať,“ odpovie mi konečne.
„Jeeeee,“ zatiahnem a prekrútim očami. Ruka so zbraňou mi odpočíva na kolene a ledabolo visí. Sledujem svoje prsty obmotané okolo rukoväte. Za nechtami mám špinu a väčšina z nich je zlomená. Premýšľam, čo ďalšieho povedať. Potrebujem sa udržať hore. Nesmiem zaspať.
„Ako sa má Ziva?“
„Neviem ti povedať, keďže ťa tu strážim, ak si si nevšimla.“ Sledujem ako si ruky nakoniec zloží za hlavu a narovná sa. Neverím, že sa mu nechce spať aspoň sčasti tak, ako mne. Alebo mu je možno aj jedno, že sa zabijem či ujdem. Aj tak nemám kam ísť. On v pohode môže spať, to ja musím dozerať, keby sa ma náhodou snažili spacifikovať.
„Všimla som si,“ poviem a snažím sa udržať konverzáciu.
„Nebodaj sa nudíš?“ Zach sa usmeje aj napriek tomu, že má oči stále zavreté. Mám pocit, akoby som sa rozprávala s niekým námesačným.
„Nie, rada sedím celý deň na jednom mieste bez jedla a vody. Vždy si nájdem nejakú skvelú činnosť. Napríklad užierať sa vlastnými myšlienkami je celkom zábavné. “
„Ach dievča, už sa cez seba dostaň. Veď môžeš zachrániť ľudstvo a ty takto sebecky odmietaš.“ Čo má s tým pomenovaním dievča?
„Čo máš s tým pomenovaním „dievča“?“ schválne ignorujem zvyšok jeho vety a opýtam sa to, čo mi pred chvíľou aj napadlo.
„Prepáč, chcel som povedať princezná.“ Jeho úsmev sa rozšíri ešte viac.
Neprirodzene zavrčím.
„Už som sa zľakol, že sa tu dostal nakazený,“ zareaguje na môj prapodivný pazvuk Zach.
Nastane chvíľa ticha, kedy premýšľam či sa ho to mám opýtať. „Stretol si už nakazeného?“
„Ty očividne nie.“
Nahlas vzdychnem a pokrútim hlavou. Došli mi otázky. Všetky moje pokusy o ako takú konverzáciu zavrhne nejakým „inteligentným“ výrokom.
Keď nás po dlhšom čase už oboch obklopí tma, Zacharian sa postaví. Napäto očakávam, čo sa chystá urobiť. Pevne sa chytí z oboch strán dverí a vykukne von. „Hej!“ zvolá na niekoho. „Dones mi niečo na jedenie a pitie.“ Vzápätí sa otočí späť do miestnosti, venuje mi letmý pohľad, zapáli svetlo a usadí sa späť.
Ani nie o desať minút vojde dnu Dio aj s plastovým tanierom a plechovkou piva. Zach si to od neho vezme, na znak vďaku len prikývne.
Kým sa Zacharian napcháva, môj žalúdok sa neprirodzene krúti od hladu. Obmotám si ruky okolo brucha a zahľadím sa do stropu.

Neviem koľko času už prešlo. Vonku je ale riadna tma a môj spoločník už dávno dojedol. Viečka mi neustále klesajú a zívam každých pätnásť sekúnd. Zach ma naďalej ignoruje. Mám tiež taký pocit, že možno aj zaspal. Je ťažké sa udržať hore, keď je miestnosť taká tichá a pokojná. Jediné moje šťastie je, že som si vybrala (náhodne doň zacúvala) roh, kde nie sú o stenu pripevnené matrace. Čím nepohodlnejšie, tým menej uspávajúce.
Nevládzem už sedieť na zadku. Postavím sa a začnem sa prechádzať sem a tam. Pár krokov tu, pár krokov tam. Cez stropné okná vidím, že je vonku stále hlboká noc. Je však temnejšia, keďže mesiac zatieňujú búrkové mraky.
O hodinu miestnosť osvetľujú len blesky. Vypadla elektrina. Myseľ mi opantajú sentimentálne myšlienky na časy s Liamom a Holly, keď sme slovo elektrina ani nepoznali.
Počujem kvapky dažďa bubnovať na strechu a okná. Oba zvuky znejú rozdielne a zároveň upokojujúco. Ďalší blesk osvieti miestnosť. Hľadím cez okná na oblohu a pozorujem tie krivé čiary tiahnuce sa ňou v rozdielnych intervaloch. Ozve sa hrom a o niekoľko sekúnd ma osvieti svetlo. Opäť tma. Taká úžasná moc prírody.
Ďalší hrom.
Otvorím oči a s prekvapením zistím, že už svitá. Zaspala som. Zacharian leží stále v tej istej polohe, akoby sa celý ten čas ani nepohol sťa socha.
Sedím opretá o chladnú stenu a až teraz zisťujem, čo ma prebudilo. Chlad. Je mi taká zima, až mi drkocú zuby. Objímem sa rukami a ďalej čakám.
Obloha je už jasne modrá. Pozorujem spiaceho Zacha, ktorý z ničoho nič otočí hlavou nabok a zazrie na mňa tými temnými očami. Akoby vycítil môj pohľad. Spal vôbec? Možno bol celý ten čas hore. Je ako super-muž.
„Nedokážeš zo mňa odtrhnúť oči, čo?“
„Presne, škaredšieho tvora som totiž ešte nevidela,“ venujem mu ironický, no ospalý úsmev.
Zacharian sa posadí, nohy pokrčené v kolenách opretý o stenu, hlava zaklonená. „Aká milá zavčas rána.“
„Kedy dorazia?“ opýtam sa.
Opäť nehybný Zach mi odpovie: „Nedočkavá, čo?“
„Tajnostkár, čo?“
„Akoby si ešte nevedela, aký ja som tajomný človek.“ Konečne sa pohne, keď ma obdarí veselým žmurknutím.
Slnečné lúče sa konečne prebojovali cez mračná a postupne sa šíria najprv cez jedno zadné okno až do stredu miestnosti. Kým Zach sedí v tieni, mne už ohrieva slnko nohy.
A v tom buch, buch, plesk! „Kde ma to beriete, sakra?!“ vrieska hlas z diaľky.
Buchot nôh na schodoch, opäť nejaký krik. Zach stojí na nohách rovnako ako ja. Pohľadom skáče z dverí na mňa a späť. Stavím sa, že ak by to bolo fyziologicky možné, nasmeroval by si pravé oko na mňa a to ľavé na vchod do miestnosti.
Dvere sa otvoria a vtedy ho zbadám. Nevidela som ho týždeň, keď  nie viac. Myslela som si, že už sa ho nikdy nedotknem a nikdy na ňom nespočiniem pohľadom. Mýlila som sa, pretože je tu. Strnisko na brade a tmavé kruhy pod očami mi hovoria, že sa o mňa neskutočne bál a určite ma všade hľadal. Možno si už aj myslel, že som zomrela.
Obe zbrane pustím z rúk, keď sa k Liamovi rozbehnem. Objímem ho a neprestajne mu šepkám do ucha, že to som naozaj ja. Som skutočná. Ľudí naokolo nevnímam. Som tu len ja a Liam. Trvá mu niekoľko sekúnd, kým si uvedomí, čo sa to deje, no hneď potom ma pevne stisne, akoby ma už nechcel nikdy pustiť.
Stojíme v tejto polohe aj niekoľko minút. Nekonečných minút. Akoby sme si čítali myšlienky, obaja sa naraz odtiahneme, aby sme si mohli pozrieť do tváre. Tá moja celá uslzená, tá jeho šťastím bez seba. Zároveň sa mu v nej zračí prekvapenie a úľava.
Dlaňou mi prejde po tvári a očami kontroluje každé jej zákutie. Vzápätí mi stisne ramená, odtiahne sa na dĺžku rúk a prejde mi pohľadom po tele - od hlavy až po päty. Keď sa uistí, že som v poriadku, bez nejakej viditeľnej rany, opäť ma objíme.
„Spokojná?“ preruší nás hlas.
Pozriem na Gregoryho a zamračene prikývnem.
Očami prejdem po miestnosti a osoby v nej. Zach tu už nie je, no nestojí tu ani moja najlepšia kamarátka.
„Kde je Holly?“ opýtam sa Liama, ktorému zmizne úsmev z tváre.
„Čo... čo sa jej stalo?“ V hlave sa mi vynárajú rôzne scenáre. Zabili ju? Uniesli ju? Je vážne zranená?
„Damien, musíme sa porozprávať.“
„Čo je s ňou?!“ nedám sa.
„Počúvaj ma,“ Liam ma chytí pevnejšie za ramená a jemne mnou potrasie. „Obaja máme svoje príbehy, ktoré do seba určite budú zapadať. Preto sa potrebujeme porozprávať.“
„Je v poriadku?“ nedám mu pokoj, kým to nebudem vedieť. Liam ma bezradne pustí a dlaňami si prejde po tvári. „Potrebujem vedieť aspoň to, Liam. Žije?“
Liam na mňa pozrie a z tváre mu je nemožné vyčítať hocijakú emóciu. „Žije.“
Chvíľu si hľadíme do očí, akoby v tichej konverzácii. Nakoniec prehovorím: „Hmm... mohli by sme byť chvíľu osamote?“ opýtam sa tak všeobecne.
Ako prvý zareaguje Modrý. „Aby ste spoločne vymysleli plán na útek? Tak to teda nie.“
„Modrý, upokoj sa.“ Gregory mu položí ruku na plece a prinúti ho otočiť sa. Spolu s Malcolmom, neznámym chlapom, Indi a Litou vyjdú z miestnosti. Gregory sa však vráti a kývne na nás, aby sme ho nasledovali.
„Kam máme ísť?“ nechápavo sa opýtam a zrakom zablúdim aj k Liamovi. Potiahnem ho za ruku a spoločne vykročíme k dverám.
„Do miestnosti bez zbraní,“ odpovie Gregory tónom, akoby sme boli naivné deti. Odvedie nás teda do zasadačky o poschodie nižšie a nechá Modrého pre pokoj jeho duši strážiť vonku predo dvermi.
„Posaďme sa,“ navrhnem. Zvalím sa na stoličku a zívnem. Krátka noc.
„Damien, povedz mi všetko, čo sa stalo.“ Liam sa usadí čo najbližšie ku mne, dokonca si prisunie stoličku.
Prstami si prejdem cez vlasy, aby som uhladila neposlušné pramienky padajúce mi do očí a spustím. Hovorím Liamovi o všetkom, čo sa odohralo. Od toho, ako som prvýkrát stretla Zachariana, cez únos, plač, prepad, až po prítomnú chvíľu.
Keď dorozprávam, nastane dlhá chvíľa ticha.
„Takže,“ prehovorí Liam, „oni veria, že ty si akási protilátka a dokážeš zachrániť svet.“ Môj milovaný sa snaží pochopiť posledné minúty môjho rozprávania.
Prikývnem.
„A chcú na tebe urobiť pokusy.“ ani toto neznie ako otázka, no aj tak prikývnem. „A je dosť možné, že pri tom zomrieš.“ Liam sa vystrie a zamyslene si prstami prejde po strnisku na brade.
Opäť prikývnem.
„Chcú ťa vziať do Prahy, ty si súhlasila pod podmienkou, že privedú mňa?“ Opäť na mňa pozrie a čaká na odpoveď.
Nervózne sa zamrvím na stoličke. „Áno.“
„Zbláznila si sa?“
„Nemala som chcieť, aby si prišiel?“ Nepochopila som ho.
„Nie, nie, samozrejme, že si to mala chcieť. Som rád, že som tu aj napriek takýmto podmienkam.“ Odmlčí sa a vyskočí na nohy. „Ale to, že si s tým súhlasila... Damien, do čerta, prečo? Chceš byť pokusné morča? Čo keď to nie je pravda a ty sa premeníš na nemŕtveho? To je snáď ešte horšie než smrť. Uvedomuješ si, že chceš ísť na miesto plné nakazených?“
Vystrašene naňho hľadím. Na jeho zúfalý výraz plný obáv a hnevu. Ešte som ho takého nevidela. Dokonca na mňa ani takto nikdy nezvýšil hlas.
„A čo keď to všetko vyjde? Zachránim svet. Umriem pre vyššie dobro.“
„Zachrániš svet, v ktorom už nikdy nebudeš žiť,“ zašepká a kľakne si predo mňa. Vezme ma za ruky a pobozká ich. „Zachrániš svet, v ktorom bez teba nebudem žiť ani ja.“ Vlepí mi bozky do dlaní a vzápätí si položí hlavu do môjho lona. Objíme ma ako mu to len stavba tela dokáže a hodnú chvíľu mlčí. Prstami mu prejdem cez vlasy a snažím sa nerozplakať. Má pravdu, zároveň ale viem, že ani moje slová nie sú klamstvá.  
Skôr než nám zabúcha Modrý na dvere opäť prehovorím. „Liam, povedz mi už, čo je s Holly.“
Nasleduje bezmocný povzdych. Liam dvihne hlavu a pozrie mi do očí. Postaví sa len natoľko, aby si mohol pritiahnuť stoličku pod zadok. Drží ma za ruky a viditeľne sa odhodláva k slovám.
„Teraz to už všetko do seba zapadá,“ zamrmle a ja spýtavo nadvihnem obočie. „Keď si mala poranenú nohu a snažila sa vyliečiť, zopárkrát som Holly stretol. A pod slovom stretol myslím sledoval ju.“ Zahniezdi sa na stoličke. „Vedela si, že paktovala okrem toho hlupáka svalnatého...“
„Zachariana?“
Liam prikývne a zopakuje vetu. „Takže, vedela si, že paktovala aj s inými vojakmi? Možno využívala aj, ehm, ženské zbrane, no čo som postrehol, bavili sa skôr na nejakých obchodoch. Viac som z ich rozhovorov nepochytil, no hneď ako si zmizla, zmizla aj Holly. Myslel som si, že ste ušli.“ Sklopí zrak, keď vidí môj káravý pohľad.
„Ako si si mohol myslieť, že ujdem a teba nechám tak?“ Založím si ruky na hrudi.
Liam si nervózne prejde prstami cez popletenú guču vlasov na hlave. „Neviem, keď je človek zúfalý, napadne ho hocičo! Skrátka som si myslel, že ste spolu ušli, lenže o pár dní som ju zahliadol. Vieš kde bola? Vychádzala z domu Jonathana Pierca. Pár kamarátov u vojakov mi prezradilo, že je nejaká cenná pre šéfka, tak ju má pod dozorom u seba.“
„Nechápem. Ako cenná? Prečo by bola u Pierca? Prečo by on, sám veliteľ Mesta chcel niekoho ako je Holly?“
„Pretože ju niekto za niečo vymenil. Bol to obchod, Damien.“
„Čo?“
„Holly predávala rebelom, teda tejto tu skupine,“ Liam mávne ku dverám, „informácie o tebe, za čo jej sľúbili, že jej vybavia, aby sa mala lepšie.“
Zhrozene pozerám na svojho priateľa. Poznám ho rovnako dlho ako Holly, no som si istá, že on by ma nikdy takto neoklamal. A ona... Zrada od človeka, ktorého dobre nepoznáte je znesiteľná, no zrada od najbližšej osoby, ktorú máte je to najväčšie sklamanie, aké dokážete zažiť. Hnev mi postupne zatieňuje myseľ rovnako ako realizácia, čo sa to vlastne stalo. To ona ma odhalila. Oni nevedeli či som to skutočne ja a ona im všetko povedala pre svoje dobro.
Práve preto sa musím obetovať. Nechcem byť rovnako márnivá ako všetci ostatní. A ak ja som Noe, musím obetovať všetko, čo mi je drahé, aby som zachránila svet.  
Až teraz mi začnú stekať slané kvapky po lícach. Neviem či od bolesti srdca, ako veľmi ma Holly ranila, alebo kvôli tomu, čo som si práve uvedomila.
„A tým lepšie má byť akože Pierce? Stále však nedáva logiku to, prečo ju on zobral,“ ozvem sa po hodnej chvíli zachrípnutým hlasom. Prstami si pretieram vlhké miesta po slzách.
Liam na mňa súcitne hľadí a dlaňou mi upokojujúco prechádza po stehne. „Pierce s nimi obchoduje. S rebelantmi. Vymieňa s nimi informácie a dáva im časť z toho, čo jemu poskytuje vláda pre Mesto.“
Dlaňou si prikryjem tvár a vzápätí sa chytím za čelo. „Ja som taká hlúpa. Tie zbrane! Odkiaľ by ich mali. Ako inak by nás Gregory dostal do mesta. Ako inak by teba dostal z mesta. Vraj tajnosti, ktoré nám neprezradí, pche! Klamár jeden! Nie je žiaden obchodník a nikdy ani nebol. Priviedol nás do mesta odkiaľ vedel, že nás aj môže zobrať a zároveň si bol istý tým, že sa mi nič nestane. Pretože som príliš cenná. Nebol si istý či som to ja, alebo nie. Nechcel riskovať.“
Pochopenie mi prebúdza telo aj napriek takmer prebdenej noci.
„Ostávajú len dve otázky. Čo vymenili za Holly a ako sa dostali k Nore a odkazu.“
„Mám taký pocit, že Holly v tom ide od úplného začiatku. Možno jej sestra dala úplne iný odkaz, no Holly ho vymenila za ten od Gregoryho. Neprezradila im nič o tebe, až kým si nebola istá, že ju naozaj dostanú do bezpečia Mesta a vybavia jej slušné postavenie.“
Obaja nadskočíme, keď do miestnosti vtrhne Modrý so škodoradostným úsmevom. „Zmena plánu, letí sa už zajtra.“

Ďalšia kapitola →

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Citát


“A reader lives a thousand lives before he dies. The man who never reads lives only one.”
― George R.R. Martin

Populárne príspevky

Ocenenie

Ocenenie