nedeľa, 12. októbra 2014

Issue 11: Zamýšľanie sa nad všeličím

Ani neviem ako nazvať tento článok, keďže budem v podstate hovoriť o hocičom, čo mi príde na rozum počas písania, no mám pár bodov, ktorých sa budem držať.

Inšpirovala som sa niekoľkými článkami či videami, ktoré ma donútili sa zamyslieť nad rôznymi vecami, čo sa týkajú kníh.
Nedávno som pozerala video od Little Book Owl, kde sa autorka sťažovala na jednú konkrétnu vec, ktorú nemá rada. A tou bolo porovnávanie kníh, ak dotyčný čítal nejakú knihu (sériu), prečíta anotáciu tej druhej a hneď tú knihu (sériu) zavrhne, pretože je to okopírované. Chápem jej pocity a tiež mi to vadí, no viac mi lezie na nervy, keď ľudia porovnávajú knihy podľa žánru. 
Vysvetlím vám to na príklade Hier o život a Divergencie. Hry o život sa dostali do popredia už dávnejšie, no najväčší rozruch spôsobili, keď vyšiel prvý film (2012). Všetci z toho boli hotoví a vo veľkom kupovali knihy. Hunger games spôsobilo veľký ošiaľ a nasadilo veľmi vysokú latku ostatným dystopiam.
Ja viem, že mám knižný blog, no ja sa do všetkých tých žánrov nestarám, pretože niektoré mi prídu, akoby nemali ani presnú definíciu a bolo to to isté, čo nejaký iný žáner. Napríklad také contemporary, chick lit, realistic fiction a podobne, ale o tom po  tom. Ide mi o dystopické a post-apokalyptické knihy. Budem to brať ako jedno a to isté, keďže okrem toho, že pri post-apokalyptických knihách si predstavujem nejaké hrozné prírodné katastrofy, v tom rozdiel nevidím.
Takže k téme, dystopia. Čítala som ich už mnoho, a keďže boli všetky jeden a ten istý žáner, je logické, že mali nejaké podobné prvky. Napríklad bola spoločnosť rozdelená alebo sa žilo v nových mestách, v novej spoločnosti. Išlo o nejaký politický režim, s ktorým nikto nebol spokojní a rozhodli sa ho zvrhnúť. Takmer každá jedna dystopia. 
A tu zrazu nastal rok 2012, na pulty kníhkupectiev sa dostala Divergencia, rok 2014 a už bola sfilmovaná. Vznikol obrovský ošiaľ s Divergenciou a ľudia písali kopu recenzií, hlavne po vzhliadnutí filmu. A takmer vo všetkých, čo som čítala (čo neboli od skvelých blogeriek, ktoré sledujem), bolo napísané ako veľmi sa Divergencia podobá na Hry o život a neustále to porovnávali. Išlo ma poraziť.
Zhrňme si to. Čo majú Divergencia a HG spoločné? Sú to dystopie (!!!), silná hrdinka, snaha zvrhnúť režim (čo by som v pohode mohla ponechať len tomu, že je to DYSTOPIA!).
A čo majú odlišné? VŠETKO. V HG je Amerika po vojne rozdelená do 12 ditriktov. Majú jedno hlavné mesto Panem, kde si ľudia žijú v podstate svoj slobodný život, trochu dosť šialený, keďže sa zabávajú televíznou šou, v ktorej zomierajú deti zo všetkých 12 distriktov. HG mi tiež príde oveľa futuristickejšie než Divergencia.
A čo druhá spomínaná kniha? Dystopické Chicago je rozdelené do frakcií, ktorých názvy stále zabudnem a aj ich počet. Hrdinka je dajme tomu špeciálna a zamiluje sa do trénera. Dajme tomu, že som opísala len prvú knihu, pretože opísať ďalšie dve a celé vysvetlenie, čo sa tam deje by mi zabralo najmenej ďalších desať odsekov. 
V skratke, je to niečo úplne iné. A aj napriek tomu to všetci budú porovnávať. Prečo? Prosím vás prečo to robíte?
Veď ku HG by som v pohode vedela prirovnať kopu iných kníh, ktoré sa podobajú viac než Divergencia. Napríklad taký Labyrint: Útek. Divergenciu by som zase vedela porovnať s Delíriom.
 
Prečo porovnávate knihy, ktoré sú toho istého žánru, takže je logické, že budú mať podobné prvky? 
A tu tiež môžem spomenúť Inferno na polici, ktoré som objavila včera (či predvčerom? - nedávno). Myslela som, že si pozriem zopár videí, vraj je to vtipné. No vtip by nenašiel ani Armstrong vo vesmíre. Žiadny tam nebol. Skôr mi to dievča začalo liezť na nervy svojim vystupovaním a rozprávaním. Prinútila som sa pozrieť si zopár jej videí a ľutujem to. Pozrela som si jej rozprávanie o Divergencii, Hrách o život a Mestu kostí.
Len okrajovo spomeniem, že ona Divergenciu prirovnala k HP, keďže ten je rozdelení do fakúlt a Divergencia do frakcií. Stále nenachádzam žiadne spojenie medzi tým, ale dobre.
Hlavnou myšlienkou tohto článku malo pôvodne byť, že prečo veľa ľudí odsudzuje dnešnú literatúru, presnejšie mám na mysli literatúru pre mládež. Možno preháňam a nie je ich tak veľa, no aj tak.
Toto dievča z Inferna na polici skritizovalo snáď každú jednu dnešnú knihu pre mládež a najviac ma dostala jej kritika na Mesto kostí.
Vraj prečo musia byť postavy stále známe tým istým. Jace musí byť stále vtipný, Clary hlúpa (nezazlievam toto), Simon múdry a podobne. Pretože, logicky, TAKÍ SÚ! Chcete mi povedať, že nepoznáte človeka, ktorý si neustále z niekoho robí srandu? Nepoznáte človeka, ktorý je proste neskutočne hlúpy a inteligentná veta z neho nevyjde? Každý sme niečim jedinečný, nikto nie je rovnaký.  
Nemôžem si pomôcť, no Inferno na polici ma donútilo premýšľať nad mnohými vecami, fakt.
Porovnávať klasické diela ako Lolita či Mechanický pomaranč s Hunger Games? 
Stačí mi sledovať maturitné témy, ktoré berieme na slovenčine. Autori sa snažili vzoprieť režimom a snažili sa svojim dielom povedať niečo širokej verejnosti. V každom odseku sa nachádzala ukrytá myšlienka a podobne.
Nemôžem si pomôcť, odsúďte ma alebo čo, ale neviem prísť na chuť všetkým tým starším dielam, nechápem prečo. Lolita, Kto chytá v žite či Na západe nič nové ma neskutočne zaujali, no akonáhle som začala čítať, nevedela som sa do toho dostať a nechcelo sa mi. 
Tie postaršie knihy boli písané jedinečnými štýlmi. Autori sa hlboko zamýšľali a už dopredu zrejme vedeli, ako veľmi nám sťažia maturitu svojimi hlbokými myšlienkami či dvojzmyslami (ďakujem ti Dušek). 
Lenže toto je už iná doba. Nemôžeme porovnávať vtedajšie knihy s dnešnými. Dnes je síce všetko ako na jedno brdo, no ako bolo povedané vo videu od Little Book Owl, je ťažké vymyslieť niečo nové, pretože všetko, čo nás napadne už niekto vymyslel. Knihy sú podobné a tak ďalej, záleží však skôr od štýlu písania autora. 
Tak prečo to kritizovať, keď sa snažia odlíšiť? Prečo kritizovať štýl písania dnešných autorov? Chápete, čo tým myslím? Aj predtým mali autori nejaký svoj štýl, teraz majú tiež, a iný.
Vlastne posledné odseky stále zakladám na videu o Meste kostí z Inferna na polici, kde autorka videa skritizovala písanie Cassandry Clare. Vraj načo treba opisovať, kto čo nosil, ako vyzeral, ako vyzeralo okolie a dopodrobna všetko. Pretože každý píše inak! C.C. rada opisuje a niekto zakladá knihu len na vtipných hláškach či rôznych dialógoch. Každý sa snaží byť originálny
Fajn a teraz by som tiež mohla dodať, že mám na mysli skôr autorov YA/NA kníh fantasy, romantických a podobných, keďže mnohé iné žánre ani nečítam.
Je tu toho toľko až premýšľam, že natočiť video a vyrozprávať sa by bolo lepšie.

Snáď vás článok zaujal, aj keď už som stratila jeho pointu. Napísala som to chaoticky (prúd autorovho vedomia!), ale dúfam, že sa v tom nejako vyznáte a bude vám to dávať zmysel.


2 komentáre:

  1. Ako vždy :D absolútne súhlasím...Nechápem to zbytočné porovnávanie.Dobre viem čo je kvalitnejšie abo čo,ale to neznamená že druhé nie je super kvoli tomu..A k Infernu na polici-ja som ju objavila už skôr a prišla mi strašne afektovaná.Ako nápad super,aj som za zasmiala(ale to veľmi málo krát) ale neprofesionálne a urážajúce.Ale čo,nech si každý povie svoj názor,ale nech najprv rozmýšľa čo povie :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. hihii :3
      presne presne!
      ja som sa ani nemala šancu zasmiať :D 2 a pol videa mi stačilo a som si povedala, že nikdy viac, toto jej vystupovanie ma neskutočne hnevalo :D

      Odstrániť

Citát


“A reader lives a thousand lives before he dies. The man who never reads lives only one.”
― George R.R. Martin

Populárne príspevky

Ocenenie

Ocenenie