pondelok, 23. novembra 2015

Som to ja?

Som to ja? - Opíšte seba ako postavu v knihe v tom pravom svetle

Na blogu Reading Books with Love pridala autorka skvelý článok. Opísala seba, ako postavu v knihe. Neskutočne ma to zaujalo. Nie len preto, že ma vy spoznáte lepšie, možno zistím o sebe aj ja niečo, čo som vlastne ani netušila, ale hlavne preto, že som už neskutočne dlho nič nepísala a nerozvíjala svoj kreatívny talent (ak sa to dá nazvať talentom) v žiadnom zmysle, čo mi fakt chýba. Nekreslila som nič už presne rok a niečo a nepísala som poriadne nejaký ten polrok a niečo.
Je až vtipné, ako môže byť niečo navonok iné, než dnu. Vidíte krásne červené jablko, no vo vnútri vás môže čakať nemilé prekvapenie - červík. Prejdete okolo škaredo vyzerajúcej budovy obrovským oblúkom, no ani len neviete, aká nádhera sa ukrýva vo vnútri.
Ľudia sú rovnakí.
Ona je rovnaká.
Jej tmavé vlasy, jemné od častého farbenia, vejú každým jej pohybom ako pierka. Nadnášajú sa a padajú späť na miesto. Vždy presne jeden prameň vedľa druhého, ako vojaci. Rovné a vždy v pozore čakajúc na ďalší vánok, ktorý sa s nimi pohrá.
Oválna až trojuholníková tvár s vysokým čelom a dierkou v brade jej vždy prekážala, no nie až tak ako dlhánsky nos. Vždy sa bála, že ho bude mať po otcovi, taký špicatý a dohora ako namyslená princezná, a tak jeho konček stále dlaňou zatláčala dolu. Možno preto teraz nápadne pripomína zobák nejakého vtáka. Neznáša ho. 
Neznáša svoju tvár. Neznáša svoje škaredé obočie, ktoré si musí maľovať a dodávať mu nejaký ten tvar. Neznáša svoje vysokánske čelo, kvôli ktorému nemôže nosiť vlasy v chvoste. neznáša svoje tenké pery, ktoré vyzerajú smiešne s hocijakým rúžom. neznáša svoje bucľaté líca, ktoré zakrývajú lícne kosti. Neznáša svoj vypuklé oči, ktorých jediné pozitívum je ich farba. Tá sa ani nedá definovať.
Neznáša svoj nos. Neznáša ho z celej duše a práve ten viní za všetko. Niekto sa s ňou nekamaráti? Za to môže nos. Nikto ju nechce? Za to môže nos. Niekto sa jej vyhýba? Za to môže nos.
Jediná vec, ktorá jej pridáva na sebavedomí je ten zázrak zvaný make-up. Zakryje nedokonalosti, zvýrazní nedostatky. Cíti sa síce lepšie, možno s ňou niekto aj prehovorí, no ten pocit nedostatočnosti nepominie. Nie je dostatočne pekná, dostatočne inteligentná, dostatočne sebavedomá.
Je to taká zvláštna osobnosť. Akoby rozdvojená.
Miluje byť spoločenská, miluje ľudí okolo seba, miluje, keď je stredobodom pozornosti, miluje o sebe hovoriť, miluje rozprávanie, veď neustále reční, miluje, miluje, miluje...
No potom zistí, že to ľudí nezaujíma. Že nie je taká dobrá. Že majú aj lepších kamarátov a spoločníkov, než je ona. A je na všetko sama. Neplače. Nenarieka. Nenadáva. Len existuje. Sem tam sa usmeje a čosi prehovorí, no opäť sa cíti nedostatočná. Nespoločenská. Introvertná. Nechce nikomu o sebe nič povedať. Nechce, aby niekto vedel, aký ma život, ako žije a aká v skutočnosti je.
Nechce, aby ľudia vedeli, že miluje knihy a radšej sedí doma, ako by mala ísť "žiť". Radšej bude spať, ako by mala vstať skoro a užívať si život od skorého rána. Radšej bude nahnevaná, radšej sa bude hádať, radšej bude nadávať, radšej bude fajčiť, radšej bude kričať. 
Miluje hádky. Miluje, keď niekomu môže chrstnúť do tváre, prečo jej tak neskutočne vadí. A vadí jej toho veľa. Každá maličkosť. Všetko možné. Nahnevá sa, poplače si, zasmeje sa a život pokračuje. Život, ktorý nenávidí. Miluje svoju mamu, svoju rodinu, všetky sentimentálne veci, módu, umenie, no stále má pocit, že ju nič neteší, že t ničoho nemá radosť, že jej život nemá zmysel.
Kvôli čomu ho žije, keď nemá nikoho, kto by jej rozumel? Nemá nikoho, kto by ju miloval?
Len mama. A ona miluje mamu. Od malička. Vždy boli nerozlučné.
Lenže už je dospelá. Život už ma na tácke a treba o okúsiť. Chce to. Chce sa zmeniť. Chce skutočne žiť. Chodiť na koncerty, smiať sa, objavovať, cestovať a vytvárať si vlastné šťastné spomienky, nie len všetko ľutovať. Chce, chce, chce...
Ale či sa to podarí...
Prepáčte ak tam budú chyby, fakt to neopravujem, pretože by som potom veľa vecí vymazala a celé to prepísala a to nechcem. Nech to je také, aké som to napísala na prvýkrát, tak ako som to cítila. 

6 komentárov:

  1. Tenhle článek se hodně povedl :) Je hrozně zajímavé číst, když někdo vypráví o sobě v třetí osobě :D :) A gify s Effy mě nutí si ten článek číst několikrát :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ďakujem pekneee :))) milujem Effy a akurát sa mi hodila k tomu chaosu, čo som napísala :))

      Odstrániť
  2. Zamilovala som sa do tvojho blogu ♥

    Zároveň by som ťa chcela srdečne pozvať ku mne na GIVEAWAY v ktorej si môžeš zasúťažiť aj o voňavé produkty značky Yves Rochcer ♥

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Krásný článek, opravdu zajímavý nápad a moc pěkný blog...:-)

    OdpovedaťOdstrániť

Citát


“A reader lives a thousand lives before he dies. The man who never reads lives only one.”
― George R.R. Martin

Populárne príspevky

Ocenenie

Ocenenie