streda 11. júla 2018

Issue 26: Prečo nebyť knižným blogerom

Kde má človek najviac nápadov a najviac premýšľa? No predsa v sprche! Presne tak som sa nedávno (sprchujem sa často, nie len niekedy, fakt! :D) sprchovala a začala som premýšľať nad tým, že neviem, čo čítať, mám toho príliš veľa na výber a práve preto si ani neviem vybrať a potom nečítam nič. A z toho som vlastne došla k tomu, že keď som bola len obyčajný čitateľ bez nejakého knižného rozhľadu, tak som taký problém nemala. A z toho sa vykľul tento článok.

Blogovať som začala už asi v pätnástich, teda som bola ešte na základnej škole a celé sa to začalo len kvôli tomu, že som chcela niekam zverejňovať svoju upírsku knihu (ktorú mimochodom stále nájdete na predošlom blogu :D). No vtedy, som čítala fakt málo a nemala som tušenia, čo je to vlastne Young Adult či New Adult, nevedela som aký je rozdiel medzi high fantasy a urban fantasy, paranormálne knihy mi nič nehovorili. Čítala som všetko, čo som práve objavila v knižnici, poväčšine teda slovenských autorov, ktorých knihy som nemala k čomu prirovnávať, takže sa mi v podstate všetko páčilo, a aj keď nie, tak stále by som tomu dala minimálne tri hviezdičky. 
Tým, že som čítala len knihy zo školskej knižnice, nemala som toho až tak veľa na výber, preto som si hneď niečo vybrala a nemusela som hodiny hľadať, čo si vlastne chcem prečítať. Knihy som dostávala len na Vianoce, inak mi ich rodičia nekupovali, takže ak som mala doma niečo, čo som ešte nečítala, tak to boli maximálne dve knihy, pretože vždy som dostala presne to, čo som hneď a zaraz chcela čítať a presne tak hneď a zaraz som to prečítala.
S blogovaním potom prišli spolupráce a so spoluprácami, samozrejme, knihy zadarmo. Takže si viete predstaviť, ako rada som knihy dostávala a recenzovala, keď som poriadne žiadne svoje nemala. To boli krásne časy, keď som dostala jednu až tri knihy za mesiac, všetky som pekne prečítala, zrecenzovala a bola som šťastná, že si ma vydavateľstvá vybrali.
Lenže po piatich rokoch a štyroch spoluprácach vás to unaví. Unaví vás čítať každú jednu knihu, ktorá vyjde. Cítite sa previnilo, ak niečo nezoberiete, ale ak aj zoberiete a nezrecenzujete. Vyberiete si novinky, ktoré veľmi chcete čítať, ale kým prídu, už na ne nemáte chuť, alebo nestíhate čítať všetky. Knihy sa vám kopia a kopia a potom ich máte toľko, že ani nečítate, ani nerecenzujete. Je to fakt super dostávať knihy zadarmo, odporúčať ich iným a zdieľať svoje názory, no zároveň tým, že ich toľko dostávate, toľko ich máte neprečítaných, a potom strácate chuť čítať. Teda aspoň u mňa to tak je.
Zároveň máte o knihách zrazu prehľad. Viete, čo vychádza. Knihy, ktoré vychádzajú u nás, už poznáte z originálu. Poznáte všetko, čo je podobné. Viete o toľkých knihách, ktoré si odrazu všetky chcete prečítať, že ani neviete kde začať. Ja viem, to sú fakt neskutočné problémy, keď si človek nevie vybrať, čo chce čítať, ale ide o to, že vám to celé skrátka ničí chuť do čítania.
Napríklad ja som náladový čitateľ. Čítam len to, na čo mám práve náladu, hlavne teda teraz, keď už mám toľko kníh, že neviem čo skôr. Kedysi, čo mi prišlo, to som prečítala. Teraz dostanem chuť na sci-fi, tak prečítam len nejaké sci-fi, ktoré ani je ne recenzák. Potom sa cítim previnilo, že nečítam recenzáky. A potom sa mi už ani nechce nič čítať, lebo viem, že musím tie knihy konečne zrecenzovať. Lenže keď na ne skrátka chuť nemám, tak sa nedonútim prečítať ich.
A ak sa aj donútim prečítať ich, tým, že som sa do čítania nútila, dám knihe len nejaké smiešne hodnotenie. Presne tak to dopadlo s knihou Mapa, ktorá vedie k tebe. Nemala som na ňu chuť, no bol to recenzák, ktorý som musela prečítať. Nútila som sa to čítať, a tak sa mi to čítať nechcelo a čím viac som sa nútila, tým menej sa mi kniha páčila.

Prečo tiež nebyť knižným blogerom? Okrem toho, že ako knižný bloger nemáte tú voľnosť čítať len to, čo fakt chcete (teda ako môžete sa vykašľať na recenzáky, ale potom aká je pointa toho, že s niekým spolupracujete, keď im nedávate nič na oplátku?), tiež musíte písať recenzie, musíte venovať hodiny svojho času blogu, a cítite ten otrasný pocit, že proste musíte niečo na blog napísať, musíte tú knihu prečítať, musíte ju zrecenzovať. Celé knižné blogovanie vám môže priniesť len stres, keď sa snažíte knihu spropagovať, no nemáte poňatia ako, alebo proste nemáte čo povedať, pretože aj to sa niekedy stane. Niekedy máte toľko emócií, toľko názorov, že aj jedna recenzia je vám málo a najradšej by ste napísali tri celé články o danej knihe. Ale potom príde taká kniha, kde nemáte vôbec čo povedať, no aj tak niečo napísať musíte, a tak tá recenzia potom aj vyzerá. Je suchá, nemá žiadne emócie, necítiť z nej nič, len fakty.

A potom tu sú vydavateľstvá či kníhkupectvá. Uznávam, nespolupracovala som s toľkými, aby som vedela, čo a ako všade funguje, no sú také vydavateľstvá, ktorým v pohode stačí post na Instagrame, ktorým nevadí, že knihu prečítate neskôr a neskôr ju aj zrecenzujete. Sú aj také vydavateľstvá, ktoré vám okrem tej knihy dajú aj niečo iné, napríklad vás spropagujú alebo vašu recenziu aj niekde zverejnia, kde si ju aj niekto prečíta. Ale potom sú aj také, kde im ide len o to, aby ste na koniec článku napísali, že knihu máte od nich a ľudia okamžite išli na ich stránku a kúpili si ju. Niektoré vám dokonca napíšu, aby ste nepísali negatívne recenzie. Niektoré vám budú dookola opakovať, že ste ešte nepridali recenziu a mali by ste tak urobiť. Alebo sa proste rozhodnú, že vám už nič nepošlú, lebo ste im neposlali recenziu. A niekedy sú tie spolupráce fakt naprd. Už sa mi stalo, že so mnou jedna žena cez maily komunikovala tak hnusne, že som mala chuť v ten moment spoluprácu rovno zrušiť. Išlo vlastne o to, že mi žienka poslala knihu, kniha mi nikdy nedošla, nemala som v schránke žiaden žltý lístoček, proste nič, a tak som si myslela, že mi ju asi ešte neposlala alebo čo a pošle ju neskôr. A po dvoch týždňoch mi napísala, že sa jej kniha vrátila, čo sa stalo. Tak som jej vysvetlila, že mi nič nedošlo a na to ma sprdla, že či som jej akože nemohla napísať, že mi nič neprišlo, a teraz to musí posielať znovu. Viete, čo je najlepšie? Že po nejakých týždňoch mi napísali, že odteraz budem komunikovať s inou osobou, lebo tamtá už tam nepracuje (:D). Ako som hovorila, už nám blogerom prišlo aj také, že nemáme písať negatívne recenzie a máme si vyberať len to, čo fakt chceme, čo mi prišlo byť nesmierne vtipné, pretože si vyberám to, čo chcem. Predsa si nevyberiem nejakú somarinu, ktorá ani neviem o čom je a vôbec ma nezaujíma. A to, že si to chcem prečítať ešte neznamená, že sa mi to musí automaticky páčiť. Ja chápem, že oni chcú tú knihu predať, ale tak nepíšeme predsa do tých recenzií "bola to totálna pi*ovina, načo to vôbec vydali". Snáď si oni vybrali blogerov a vedia čo a ako píšu.

A nakoniec len poviem, že som fakt vďačná, za každú knihu, ktorú mi kedy kto poslal a za to, že som začala blogovať. Neobjavila by som svoje obľúbené knihy, keby nebolo blogovania, nespoznala by som blogerov, nespoznala by som takého Erika, ktorý mi pomohol s mojou knihou, nemala by som toľko kníh a nenavštívila by som toľko svetov. Som za to rada a budem blogovať fakt až kým ma to úplne neprestane baviť. Ale toto blogovanie má aj svoje negatíva (to, koľko času to zaberá snáď ani nemusím komentovať).

Blogujete? Baví vás to? Je niečo, čo sa vám na blogovaní nepáči? A ak neblogujete, chceli by ste si niekedy založiť blog? 


5 komentárov:

  1. Skvelo povedané. Blogovanie milujem a som naozaj rada, že som s tým začala a robím to, čo ma baví. Ale zároveň v tom je aj ten problém... Napríklad mňa osobne to neobralo len o chuť do čítania, ale hlavne o radosť z čítania, ako takého. Začiatky spoluprác boli krásne. Tešila som sa, ako malé dieťa, keď mi nejaká kniha prišla a ihneď som sa do nej s radosťou pustila a skrátka všetko bolo fajn. Teraz? Ťažko to vôbec popísať, no tú radosť v tom už určite necítim. Plus samozrejme veci, ktoré si spomenula ty. No má to samozrejme aj kopec výhod a dáva nám to veľa možností... Ale nie je to len prechádzka ružovou záhradou, čo veľa ľudí nevidí a nepochopí.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Úplne chápem! Niekedy to ani ne je, že nemám chuť do čítania, len proste už z toho nemám takú radosť, ani sa tak neteším z kníh, ktoré mi prídu. Jedine kedy fakt cítim to, že milujem čítanie, tak keď to sú knihy, ktoré som si sama objednala a už viem o čom sú/čítala som ich/je to pokračovanie :D

      Odstrániť
  2. Chápem, čo sa týmto snažíš povedať, no musím povedať, že väčšinu tohoto sme my ešte nezažili. Skôr je to tak, že nie vždy sa nám chce naplánovanú recenziu či článok napísať :D
    Čo sa spoluprác týka, tak hoci fungujeme už dlhšie, nejako sme sa do toho nikdy nehrnuli (aj preto, že čítame najmä anglicky), ale svoje skúsenosti máme. Najlepšie spolupráce sú, ak nás osloví autor samotný.
    Ale musím povedať, že tlačenie do čisto pozitívnych recenzií ma vždy udivovalo. Názor recenzenta je vždy len názor, nie nejaká smerodajná vec, takže vždy sa tam dajú nájsť pozitíva ale aj negatíva.
    Podľa mňa byť knižným blogerom je super, ak robíš to, čo ťa baví a podľa seba, lebo o tom to má byť :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Hej, to som tiež bola v takej fáze, že nič mi nevadilo, len sa mi nechcelo písať recenziu :D Tiež čítam najmä po anglicky, ale stále mám tri spolupráce, aj to pomaly už z dvoch z nich ani neberiem knihy O:)
      Presne!

      Odstrániť

Citát

“A reader lives a thousand lives before he dies. The man who never reads lives only one.”
― George R.R. Martin


Ocenenie

Ocenenie