pondelok 13. januára 2014

Kapitola 2



Kapitola 2




„Čo tu, do pekla, robíš?“ vyhŕknem a premeriam si ju. Jej hnedé oči sú plné vyčerpania, spodnú peru má rozbitú a nohavice na kolenách otrhané. Z drdola, ktorý je jej typickým prvkom, jej uniká niekoľko prameňov blonďavých vlasov. Je zadýchaná a ledva stojí na nohách.

„Nora...“ ťažko oddychuje a pridržiava sa zábradlia, ktoré však vyzerá, akoby sa malo každú chvíľu zrútiť aj pod náporom jej ľahkej váhy. Liam ju okamžite chytí a pomôže jej sadnúť si na schod, zatiaľ čo on sa presunie o zopár schodov nižšie, aby mal oči približne v rovnakej výške ako ona. Ja sa usadím vedľa nej a čakám, čo bude hovoriť ďalej.

„Nora ma poslala.“

„Ty si ju stretla?“ vyletí zo mňa bez rozmýšľania. Liam sa stále tvári pokojne a do nášho rozhovoru nezasahuje, aj keď sa jedná o jeho sestru. „Ale veď... Prečo si tu? My sme sa mali stretnúť s Norou a tá nám mala dať informácie, kam ísť. Pokiaľ viem, mala si ostať v skrýši spolu s ostatnými. Ako si sa k nej dostala?“ hovorím jedno cez druhé, čo ma napadne. Naozaj ma to prekvapilo, keď som ju zbadala.

Stiahne si gumičku z vlasov a uhladí si ich opäť do drdola, z ktorého jej teraz netrčia neposlušné pramene. Pohľadom prejde z Liama na mňa. „Šla som za vami. Nechcela som tam len tak sedieť,“ rýchlo sa bráni, keď vidí môj pohľad. „Šla som aj s Johanessom –“

„S Larsom? Zbláznila si sa?“ Hľadím na ňu, akoby bola psychicky narušená. Lars Johaness je zo Švédska. Prišiel ku nám len nedávno a ja som mu neverila. Vraj ušiel z Mesta. Veď z Mesta nikto neutekal. Mesto bolo označenie pre ohraničené územie, ktoré spravoval štát a bránili ho armádny vojaci. Ľudia tam mohli žiť a dokonca mali stále aj na jedlo. Vždy som sa do jedného takého Mesta chcela dostať, ale na to potrebujete mať občianstvo. Je to ako pečiatka na koži či skôr permanentné tetovanie. Nikdy sa toho nezbavíte. Lars nám to svoje neukázal a ja som to popravde ani nemala chuť vidieť. Mala som pred ním takmer rovnaký rešpekt ako pred zbraňou. Bol strašidelný. Vysoký, blonďavý, hranatá tvár, malé oči, svaly ako Arnold Schwarzenegger.

„Nie je taký zlý, ako sa zdá.“ Umlčí ma Holly. „Povedal, že sa mi pomôže dostať za vami, ale cestou sme narazili na skupinku vojakov. Najprv sme si mysleli, že je to armáda, no ukázalo sa, že sú to Rebeli. Nora spolu s jej skupinou s nimi bojovali. Podarilo sa nám všetkým utiecť. Nora mi dala toto,“ z vrecká riflí vytiahne malú vecičku, ktorá sa nápadne podobá na nejaký miniatúrny Mobilný telefón, či ako sa to volá. Nikdy som to nevidela. Vraj to bolo v minulosti dosť používané. Stačilo vyťukať číslo a hneď ste sa mohli spojiť s niekým. Teraz už nefungovalo nič. Telefóny, televízie, vlastne nebola elektrina. Mestá ju vraj mali. Hovorilo sa, že mali aj teplú vodu. „Chcela, aby som vám to dala. Povedala mi presne miesto, kde ste. Lars ostal s ňou.“ Nastane ticho.

Nikto nič nehovorí a obe hľadíme na Liama, ktorý sa pohráva s vecičkou, ktorú nám Nora poslala. Konečne objaví ten správny gombík a obrazovka zasvieti. „Vieš, ako sa to používa?“ prekvapene sa pýtam Liama.

„Je to mobil. Dotykový. S takým som sa stretol ešte v Londýne. Rodičia ho mali. Vlastne vtedy to bolo dosť populárne, aj keď to v metre často nefungovalo, keďže tam nebol signál. No odvtedy sa všetko zmenilo. Už sa s tým nedá telefonovať, keďže siete, ktoré by hovor zaistili neexistujú. Nechápem preto, načo mi ho Nora poslala.“ Presunie pohľad zo mňa, späť na ten mobil. Chvíľu doňho ťuká a vzápätí mu oči zažiaria a na tvári sa mu objaví úsmev. „Už viem, prečo mi ho dala,“ povie tichým hlasom a pozrie na nás obe.

„Čo si našiel?“ pýta sa moja najlepšia kamarátka a snaží sa postaviť. Podarí sa jej to, aj keď s ťažkosťami. Zrejme sa pripojila k bitke tiež.

„Je tu všetko, čo potrebujeme. Mapa, označené stanovištia, úkryty, Mestá... nechala mi tu aj správu,“ zamrmle a očami rýchlo zbehne po malých písmenkách. „Chce, aby sme sa dostali do LA. Teda aspoň na ten úsek, ktorý z mesta ešte ostal. Vraj sa tam stretneme s niekým, kto nám dá označenie,“ povie s pohľadom upreným do mojich očí. „Možno snívanie o teplej vode sa stane skutočnosťou.“ Zasmeje sa a mobil si strčí do vrecka. „To aby sme vyrazili.“

Obe prikývneme. Predtým než odídeme, ešte vyčistím Holly peru a prelepím ju. Vzápätí sa postavím a konečne vyrazíme. Nie je to prvýkrát, čo ideme takto v trojici. Vidím na Liamovi, že by bol radšej, keby sme šli len my dvaja, no Holly je moja najlepšia kamarátka. Už tak mi trhalo srdce, keď sme len išli tu. Mali sme sa po ňu vrátiť a nadobro opustiť našu skupinku. Teraz je však všetko inak. Všetci traja sa vydávame na cestu do zničeného veľkomesta anjelov.

Lenže také jednoduché to nebude. Presúvame sa po západnom pobreží Severnej Ameriky, ktoré bolo takmer celé pohltené vlnami tsunami. Portland to prežil, to je miesto, kde sa nachádzame. Seattle bol zase celý zničený. Naša skrýša bola niekde v Idaho. Neboli sme v meste, ale skôr na vidieku. Tam bolo menej nebezpečenstva, to číhalo vo veľkomestách.

San Francisco na tom nebolo o nič lepšie. Polo ostrov už neexistoval. Mosty boli strhnuté a všade bola voda. Akoby sa oceán posunul o niekoľko kilometrov do stredozemia. Len z kopca sme sledovali vodu, tichú a nehybnú. Akoby tam bola celú večnosť. Akoby tam mesto ani nikdy nebolo.

„Je to strašné,“ zamrmle Holly. Prikývnem a pohľad nespúšťam z tmavej hladiny. Pomaly sa stmieva. Slnko kreslí farebné odlesky na hladine a lenivo sa schováva za obzor.

„Mali by sme si nájsť miesto, kde prespíme,“ navrhne Liam a kývne hlavou, aby sme ho nasledovali. Pohnem sa, no Holly ešte obdivuje výhľad. Ticho našľapujem za mojim priateľom. Naučila som sa toho už mnoho. Sedemnásť rokov žijem takto. Viem, že musím byť tichá, nikto si ma nesmie všimnúť. Nikdy nevieme, čo sa okolo nás nachádza. Divoké zvieratá alebo ľudia, ktorým by sa naša prítomnosť nepáčila.

Obzriem sa za svojou kamarátkou, ktorá sa k nám už konečne pridala. „Myslíte, že nájdeme nejaký dom?“ opýta sa pri prekračovaní padnutého stromu. Vstupujeme hlbšie do lesa. Kráčame popri strmom kopci a sama neviem, čo hľadáme. Pochybujem, že takto ďaleko v lese a hlavne na kopci, bude nejaký príbytok. A ak nejaký nájdeme, je väčšia pravdepodobnosť, že nebude prázdny.

„Pochybujem,“ zamrmlem si popod nos. Viac však nehovorím. Prstami jemne oblapím konár stromu a tým si pomôžem vyjsť do strmého kopca. Pridržím sa stromu a hľadím za Liamom, ktorý už je takmer hore. Očami prejdem na Holly, ktorá sa ešte ani nepustila do lezenia. Stojí na rovinke a čaká na Liamov pokyn.

Jeho oči pozorujú okolie, hruď sa mu nadvihuje, inak sa nehýbe. Zafúka silný vietor, noha sa mu zošmykne o niečo nižšie. Otočí sa tvárou k nám a hlavou kývne, aby sme sa vrátili. Nechápavo sa zamračím, ale robím to, čo mi kázal. Zostupujem späť dole, čo najtichšie ako sa len dá. Čo sa ani nedá, keďže sa prakticky šmýkam po vlhkej zemi. Som celá od blata.

Vzápätí už vedľa mňa stojí Liam a pomáha mi na nohy. „Sú tam ľudia.“

„Možno nám pomôžu. Možno nie sú zlí.“ Ach, naivná Holly. Bola s nami, od kedy sme prileteli. To je dvanásť rokov. Lenže ona nikdy nebola tá podnikavá a nebojácna. Ak som šla niekam s Liamom a nebolo nutné, aby šla aj ona, ostala v úkryte.  Nevedela, aké to naozaj je. To ja som s Liamom preskúmavala oblasti. Zháňali sme jedlo. Raz ma takmer zabili. Od vtedy mám na krku približne päť centimetrovú jazvu.

Ľudia sú zlí. Hlavne v tejto dobe, kedy by si mali pomáhať.

Neexistujú len Mestá, kde žijú ľudia. Je príliš veľa takýchto skupín, ako sme my. Alebo ako sme boli my. Početný kolektív, často strieda úkryty, všetci sa navzájom ochraňujeme. Skupiny majú len nejakého vodcu, ktorý však nie je tyran a dovolí im všetko. Alebo tiež nemusia mať žiadneho vodcu a riešiť veci demokraticky, hlasovaním.

Ďalej sú partizáni alebo rebeli. Najnebezpečnejší. Veľa z nás si myslí, že je to niekoľko skupín, každá s iným „pánom“, niektorí však zastávajú ten názor, že na celom území je len jediný partizánsky okruh a jeho členovia sa nachádzajú rozmiestnení po celej krajine.

„V tomto svete nemôžem dôverovať nikomu, Holly,“ zašepká Liam. „Musíme sa rýchlo vzdialiť. Asi by bolo bezpečné prespať na útese.“

„Zbláznil si sa? Boli by sme až príliš odhalení. Nie je tam žiaden úkryt.“ Krútim hlavou.

„Napadá ťa niečo lepšie?“

Mlčím. Pohľadom zbehnem z Liama na Holly, a späť. „Tak buď pokračujme ďalej alebo -“

„Nemôžeme pokračovať. Už tak chodíme viac ako týždeň. Nemôžeme pokračovať aj v noci. Proste potrebujeme aj oddych,“ Holly bezmocne kňučí.

Myknem plecami. „Pokračujme ďalej, ukryjeme sa niekde v lese, ďalej od tohto miesta. Snáď nepôjdu na lov a nenájdu nás.“ Dokončím a rovno aj urobím zopár krokov vpred. Inú možnosť nemáme. Budeme musieť riskovať.

Tma nás už obklopila. Dohodli sme sa však, že lepšie bude, ak nebudeme používať baterky. Zakopnem o niečo riadne tvrdé, keďže ma prsty na nohách zabolia a rovnako aj zápästia, keď dopadnem na zem. „Do čerta,“ mrmlem.

„Si v poriadku?“ Liam mi pomáha na nohy.

Len prikývnem.

„Kam až ideme?“ ozve sa Holly.

„Hľadáme len nejaký úkryt. Jaskyňu. Niečo, kde by sme sa ukryli.“ Objasním svojej kamarátke a ďalej kráčam.

„Tam!“ ukáže Liam prstom na malú dieru na úpätí malého kopca. „Poďte,“ popoženie nás. Zastaví sa pri tmavom otvore a prvýkrát použije baterku, ktorú utlmí rukou. Prehľadáva dieru, kam sa hodláme ukryť.

„Plytká jama, nesiaha tak ďaleko.“ Otočí sa na nás. „Budem strážiť.“ Kývne nám, aby sme vošli dnu. „Aj ty si potrebuješ pospať,“ poviem zamračene, keď sa Holly okolo mňa prešmykne dnu. „Vystriedam ťa, len ma zobuď.“

„Fajn.“ Prikývne a ešte raz mi pokynie, aby som šla dnu.

Holly medzitým už vytiahla z tašky nejakú plachtu hladkej, nepremokavej látky. Ani neviem kedy a odkiaľ ju vzala. No momentálne sa nám hodí, keďže na zemi je blato. Stále je v ovzduší cítiť vlhkosť. Nie len od oceána. Zrejme bude pršať.

Mala som pravdu. Neviem zaspať. Je hrozná búrka. Liam síce našiel nejaké konáre stromov plných lístia či ihličia, a uložil ich do vchodu, no ani to nezabránilo, aby nám pršalo až dnu. Ani môj priateľ nesedí vonku. Uložil sa vedľa mňa tak, aby mu nohy trčali von a on cez malý otvor, ktorý nechal medzi konármi a stenou, videl, čo sa deje vonku.

Trasiem sa zimou, aj keď mám oblečený sveter a cez seba prehodenú deku, o ktorú sa delím s nahlas odfukujúcou Holly. Neviem aký čas už prešiel, od kedy sme si ľahli, ale mohla som sa snažiť všelijako, zaspať som nedokázala.

„Nechceš sa vymeniť?“ pýtam sa Liama, ktorý sebou prudko trhne. Ani si nevšimol, že nespím. Ja som ho však sledovala. Ako mu padajú viečka a on sa núti prudkým trasením hlavy prebudiť.

„Vyspala si sa?“ pýta sa prekvapene.

Pokrútim hlavou. „Nedokážem zaspať,“ priznám. „Za to ty ledva držíš viečka otvorené. Už som len čakala, kedy si medzi ne dáš zápalky.“ Zasmejem sa ticho.

„Máš pravdu.“ Prikývne. „Neviem prečo ma to tak ťahá ku spánku. Tak poď tu.“ Kývne hlavou na jeho miesto a posunie sa dozadu, aby som mohla prejsť. Po kolenách prejdem ku vchodu. Usadím sa a kolená si pritiahnem ku brade. Objímem si ich rukami a na hlavu si nasadím kapucňu, keďže mi mrznú aj vlasy.

Liam si ľahne na moje miesto, no je o trochu bližšie ku mne, než som predtým bola ja k nemu. Chladnú dlaň priloží na moju ruku a ja ju voľne pustím vedľa môjho tela. Prepletie si so mnou prsty a hľadí mi do očí. Pousmeje sa tesne predtým, než zavrie oči. Ani nie o päť minút už pravidelne oddychuje a jeho viečka sa mierne hýbu pri snívaní. Naozaj bol unavený.

Nepúšťam jeho ruku. Hľadím do prázdneho lesa, na blesky osvetľujúce stromy, na padajúci dážď. Trasiem sa zimou a len letmo si uvedomujem, že počujem iný zvuk, než len kvapky dotýkajúce sa lístia na zemi. Sú to kroky. Mohla ubehnúť aj hodina, odkedy sme sa vymenili. Dážď neustáva. Kroky silnejú a ja už začínam počuť aj tiché šepkanie.

Stiahnem nohy a schovám sa za konáre, ktoré by nás mali aspoň ako tak chrániť. Pritlačím dlaň na Liamove ústa a druhou rukou ním trasiem, aby som ho zobudila. Prudko sebou trhne a nechápavo na mňa hľadí. Priložím si ukazovák na pery, ukazujem mu, aby bol ticho, a sťahujem dlaň z jeho úst.

Kývne hlavou, čím jasne dáva najavo otázku: „Čo je?“. Ja stále mlčím a držím ukazovák na svojich perách, aby sa započúval. Zbadám v jeho výraze, že vie, čo sa mu snažím naznačiť. Počuje to tiež. Otočí sa ku Holly a zobudí ju rovnakým spôsobom.

Hlasy sa približujú. Kroky sú hlasnejšie. „Čo si presne videl?“ chrapľavo sa niekto ozve.

„Bol to jeleň.“ Žena. Určite žena.

„Si si istá? Nezdá sa mi, žeby tu niečo bolo. Hlavne v takom počasí. Ak si nás vytiahla kvôli ničomu...“ tichá hrozba zanikne v hlučnom hrome.

Teraz sa všetci traja krčíme za konármi. Liam sem tam vykukne von, no hneď sa aj schová. Počujem, ako zastanú hneď vedľa. Oddeľuje nás len chabá stena z ihličia a lístia. Holly takmer ani nedýcha a oči ma doširoka roztvorené. Ja už zvieram vreckový nožík vo vrecku bundy. Liam... na ňom nič nevidno, ale som si istá, že je pripravený na boj.

„Čo je to?“ Holly vdýchne vzduch, keď všetci začujeme otázku.

Napäto čakáme, kedy nás odhalia. Kedy sa začneme biť. Nič sa však nedeje. Kroky sa vzďaľujú. Akoby nás niekto odpočítal, naraz vydýchneme úľavou, keď nepočujeme ani kroky, ani hlasy. Odišli.

„Mali by sme zmiznúť,“ zašepkám a moji spoločníci prikývnu. Liam rýchlo zbalí deku, Holly plachtu. Vyjdem von ako prvá a poobzerám sa. Nikde nevidím pohyb, dokonca prestáva pršať. Zvieram vo vrecku nožík a čakám. Pomaly sa rozvidnieva. Neskoro sme si našli skrýšu, dlho som sa snažila zaspať. Toto zabralo väčšinu noci.

Keď sa vydáme na ďalšiu túru, nejdeme späť, kadiaľ sme prišli. Ideme rovno dolu kopcom, aby sme sa čo najrýchlejšie dostali na útes s výhľadom na San Francisco. Odtiaľ by malo byť jednoduché nájsť správny smer.

Ani som nevedela, ako dlho sme šli po lese v noci, kým sme teraz cestu neabsolvovali znovu. Opäť sme sa dostali na miesto vysoko nad oceánom, kde kedysi bývalo mesto. Slnko vychádzalo ponad les. Všetci traja sme obozretne kráčali ďalej na juh.

Miesto lesa sme sa vybrali po diaľnici. Sledujem značky, ktoré ukazujú trojmiestne číslo kilometrov do nášho cieľa. Los Angeles je ešte ďaleko. Každá hlinená tabuľka mi hrnie slzy do očí. Už sa mi viac nechce pokračovať. Nútim však nohy prepletať sa cez seba a kráčať ďalej.

Žiadny dopravný prostriedok už nefunguje. Nejazdí sa na nich. Prvý a poslednýkrát som letela lietadlom, keď som mala päť rokov. Z Európy do Spojených štátov. Narodila som sa v Prahe, aj keď moji rodičia boli Slováci. Žili sme v metre. Nie je to jedno z tých obrovských podzemných metier ako v Londýne, odkiaľ je Liam či Holly, no nemali sme na výber.

Rodičia pre mňa chceli len to najlepšie, preto dúfali, že ak ma dostanú na jediný let z Európy do Ameriky, zachránia ma. Mysleli si, že dostanem občianstvo v jednom z Miest a budem tam žiť, akoby sa nikdy nič nestalo. To sa však neudialo. Nič nebola pravda.

Mama s otcom zaplatili všetkým jedlom a zbraňami čo mali. Toto bolo jediné platidlo, ktoré platilo. Peniaze už boli bezcenné. Obchodovalo sa s rôznymi vecami, dokonca niekde aj s oblečením.  Tak ma dostali na palubu jedného z troch lietadiel, ktoré boli ochotné riskovať a letieť v tak zničenom ovzduší.

Tu v Amerike chvíľu auta ešte fungovali. Alebo to bol skôr len prvok pre tých šťastných. Armáda mala vlastné autá a niekedy aj partizáni, ktorí si autá upravovali. Bolo ťažké nájsť fungujúci dopravný prostriedok, keďže ak nebola vybitá batéria, auto bolo rozobraté. Ľudia sa bili o všetko. Rabovalo sa, kradlo sa, zabíjalo sa. A vlastne všetko to sa deje aj teraz.

Nie len dopravné prostriedky sú ťažko dostupné, no aj vstup do Miest – občianstvo. Predtým chcela vláda obnoviť obyvateľstvo, civilizáciu, preto dostal označenie za občana Mesta každý. Teraz to bolo výhradne len o obchodoch. Ak ste pochádzali z cudziny, teda z Európy ako celá naša skupinka, museli ste si za občianstvo zaplatiť. Jedlom, zbraňami či niečím cennejším. Podľa toho, čo obchodníci chceli.

Lenže nikdy sme nemali dosť. Bol to pre nás nesplniteľný sen. Za obyčajné tetovanie s vašim menom a číslom, ktoré vám je pridelené ako väzňovi. Môžete sa sťahovať z Mesta do Mesta, ak máte špeciálne občianstvo. To je však len pre tých najbohatších. My obyčajní, by sme mali mať pod menom a číslom aj názov Mesta.

Stále to však bolo niečo, po čom sme túžili. Vždy by sme boli chránení, už by sme sa nemuseli báť. Mohli by sme žiť tak, ako nikdy predtým. To som chcela. To sme sa snažili získať. Tetovanie, vďaka ktorému by sme sa dostali do jedného z Rajov.

Nora nám to zariadila. Liamova sestra občianstvo nepotrebuje, či skôr nechce. Ona má iné tetovanie. Má označenie obchodníka. Značka je natoľko viditeľná, že ak sa priblíži k mestu, nezabijú ju. Lenže aj to má nevýhodu. Dostane sa síce do každého mesta, ale nemôže tam ostať. Nemôže tam prespať. Nemôže tam mať ubytovanie. Skrátka do mesta nepatrí.

Označenie je viditeľné pre každého, no armáda ho vidí inak. Majú špeciálne vizualizácie na to, aby vedeli rozlíšiť už z diaľky, o akého človeka sa jedná. Akoby to číslo žiarilo alebo vpaľovalo sa do ich očí už z veľkej vzdialenosti. Nora nemá číslo. Má skôr nejaký znak. Sú to dve prekrížené šípky, jedna ukazuje dohora, druhá nadol. Vraj to znamená, že obchodníci nie sú ani zlí, ani dobrí. Je to stredná cesta, ktorá pomôže každému. Lenže obchodníci sú väčšinou prefíkané svine. Až na Noru. Tej je ukradnuté, čo na ruke má. Pomáha jej to len prežiť a chrániť jej skupinu.

Nora a Liam si sú veľmi blízky, aj keď by si to nikto nemyslel. On si drží tvár drsného chlapa, ktorý vydrží všetko a nebojí sa nikoho, ona zase musí byť silná vodkyňa skupiny, čiže nemôže ukázať svoju slabosť. Lenže ja ich oboch dobre poznám. Ja, Nora, Liam a Holly sme sa dostali do Spojených štátov rovnakým lietadlom.

Holly nastúpila spolu s mojim priateľom v Londýne, ale nikdy sa spolu nerozprávali. Boli úplne cudzí. Liam s Norou však neustále držali pokope. Ona je od neho staršia o dva roky, čiže vtedy mala desať, kým jej mladší brat osem. No aj tak sa objímali a ona ho utišovala, keď som ho videla prvý a poslednýkrát plakať.

Tak sme sa spoznali. Sedela som o pár radov za nimi. Väčšina osôb v lietadle boli malé deti. Ja som mala päť a Holly štyri. Sedela vedľa mňa a fňukala. Chodidlami sa zapierala do sedadla a kolená tlačila ku hrudi. Líce mala položené na jabĺčku nohy, otočená tvárou preč odo mňa. Kým väčšina detí plakala, ja som necítila nič. Ani stratu, ani smútok, ani radosť. Akoby som bola bezcitná kráľovná z rozprávky o Snehulienke, ktorú mi mamka čítala každý večer. Bola to jediná detská kniha, ktorú som mala. Otec ju našiel v jednom vagóne, keď bola vyslaná skupinka, aby prehľadala okolie.

Postavila som sa a prešla ku dievčati objímajúcemu svojho brata. Nepýtala som sa či je chlapec v poriadku, lebo nikto nebol v poriadku. Všetci sa cítili mizerne. Miesto toho som mu začala rozprávať jednu z mnoho rozprávok, ktoré mi mama vždy hovorievala. Najčastejšie mi čítala Snehulienku, ale poznala aj veľa iných rozprávok. Niečo o princeznej, ktorá mala krásne, dlhé, svetlé vlasy. Princezná, ktorá dlho spala. Dievča, ktoré sa zaľúbilo do netvora... Raz som sa jej pýtala odkiaľ tie všetky rozprávky má, povedala mi, že jej ich hovorila jej mama. Vraj to boli kedysi nádherné a populárne príbehy. Tiež mi povedala, že moja prababka mala aj knihy. Veľa detských kníh.

Začala som teda rozprávať jeden z príbehov, ktorý mi mamka povedala len raz. Vymyslela si ho, noc predtým, než som od nich odišla. Ako som rozprávala, chlapec prestal plakať a dokonca sa smial pri niektorých pasážach. Je možné, že sa dokonca smial aj môjmu prízvuku.

Angličtina už bol svetový jazyk. Nebolo človeka, ktorý by angličtinu nevedel. Narodila som sa s tým. S tým, že rozprávam po anglicky. Niekedy so mnou rodičia hovorili aj mojim rodným jazykom, aby som ho vedela tiež a nikdy nezabudla, odkiaľ naozaj pochádzam.

Celý let sme sa rozprávali či hrali. Sedeli sme v uličke a hrali tú smiešnu hru, keď jeden vystrie ruky pred seba dlaňami nahor a druhý dlaňami nadol nad tie jeho. Ten, kto má ruky dolu, musí čo najrýchlejšie trafiť vrchný pár rúk skôr, než ich dotyčný stiahne späť. Naháňali sme sa a nakoniec sme spolu zaspali držiac sa za ruky.

Keď sme dorazili, starší obyvatelia sa o nás starali. Skupinky ľudí, ktorí sa do Miest nedostali alebo tam nechceli ani ísť. Keď mala nora sedemnásť, odišla. Liam s nikým nehovoril, nevychádzal von, takmer nejedol. Ranilo ho to. Cítil sa zradený.

O rok neskôr sa jeho sestra vrátila. Keby pohľady zabíjali, zvierala by sa už na zemi od bolesti. Hnevala som sa na ňu za to, ako mu ublížila. On jej však odpustil. Aj keď odišla, správal sa normálne. Všetko si vysvetlili. Obaja vyspeli. Niekedy sa navštevovali. Často ma bral so sebou. Nora mi naozaj prirástla k srdcu, nie však viac ako Holly, ktorá mi bola ako sestra.

Vždy som sa o ňu starala a snažila sa jej venovať všetok svoj voľný čas a niekedy aj čas, ktorý som trávila s Liamom. Nikdy sme sa ku sebe zle nesprávali a ona nikdy nevyvádzala. Mala Liama rada, nezávidela mi, ja jej však hej. Jej krásu. Nikdy som nevidela také nádherné dievča. Dlhé blonďavé vlasy, plné ružové pery, modré oči, nižšia krehká postava a mala všetky krivky, ktoré mne chýbali.

Vždy som sa čudovala, ako je možné, že si nikdy nikoho nenašla. Síce nemala veľmi na výber, keďže sme neustále boli v tej istej skupine, od kedy sme sem prišli Boli tam chlapci jej veku, o ktorých som vedela, ako veľmi po nej túžia. Ona si z toho však nič nerobila.

Teraz sme už všetci dospelí. Síce nie naozaj, keďže Liam má dvadsať, ja sedemnásť a Holly šestnásť, lenže tak sa cítime. Zažili sme toho  veľa. Zocelilo nás to a určite sa nesprávame ako väčšina tínedžerov v našom veku.

„Damien.“ Prudko roztvorím viečka, keď mnou trasú niečie ruky. V ruke pevne zovriem vreckový nôž a uvoľním sa, až keď zbadám Liamovú tvár týčiacou sa nado mnou. „Prepáč, ale snažím sa ťa zobudiť už niekoľko minút.“ Pousmeje sa a prstami mi jemne prejde po boku tváre. „Musíme už ísť.“ Zatvári sa vážnejšie.

Ťažko sa posadím a privriem ešte na chvíľku oči. Zívnem si a poobzerám sa okolo seba. Narazili sme na nejakú malú chatku, kde sme sa rozhodli prespať. Ani si nepamätám, kedy som zaspala či sa vyzliekla. Bola som taká unavená...

„Vyzliekol som ťa a uložil, keď si zaspala na stoličke, kým som nám pripravoval jedlo,“ vysvetlí, akoby mi čítal myšlienky. Len prikývnem a pri spomienke na jedlo mi žalúdok hlasno zakvíli. Ani nemusím nič hovoriť, Liam mi už podáva mäso, ktoré zrejme pochádza z toho zajaca, čo včera zabil. Poďakujem sa a pustím sa do jedenia.

„Kde je Holly?“ pýtam sa, keď si obliekam konečne čisté oblečenie. Najedená, oblečená a konečne pripravená na to, aby sme vyrazili.

„Šla po vodu,“ povie jednoducho a podá mi batoh. Sám si vezme ten svoj a prehodí si ho cez plece. „Tak poď. Už neostáva veľa. Dnes v noci alebo už zajtra ráno by sme mali byť v meste. Alebo v tom, čo z neho ostalo.“ Opäť prikývnem a mlčky vyjdem na Slnkom zaliatu lúku. V diaľke vidím Holly ako sa k nám približuje s dvomi fľašami vody.

Znovu sa vraciame na diaľnicu, keďže takto je to jednoduchšia cesta. Sme tak síce „na odstrel“ lenže väčšina ľudí sa schováva v lesoch a vo veľkomestách. Čo by niekto hľadal na diaľnici plnej odstavených, nefunkčných áut?

Kráčame celý deň s takmer žiadnymi prestávkami. Opäť Slnko zapadá po mojom pravom boku nad vodou, od ktorej sme sa ešte stále nepohli. Tsunami zasiahla hlboko, niekde až do stredozemia. Ani hory ju nezastavili.

Mesiac nám svieti na cestu vpred, keď sa zastavím pri hlinenej tabuľke, ktorá nám konečne oznamuje, že už sme blízko. Pohľad upriem pred seba a v diaľke vidím vysoké, tmavé tiene – rozpadávajúce sa mrakodrapy. Sme v cieli. 


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Citát


“A reader lives a thousand lives before he dies. The man who never reads lives only one.”
― George R.R. Martin

Populárne príspevky

Ocenenie

Ocenenie