pondelok 1. septembra 2014

Kapitola 12

Nebite ma nebite ma. Ja som veľmi lenivý človek. Kapitola 11 pribudla... och pane bože, v máji (!!) a ja som tu až teraz s 12 kapitolou, ktorú som mala mimochodom už dávno pradávno napísanú, len sa mi ju nechcelo kontrolovať. A tak sa stalo, že som začala písať 13 kapitolu, práve som dopísala 14 a ono to stále nie je skontrolované. Preto sa ospravedlňujem za chyby, pridám vám rovno všetky tri kapitoly, ale opravím ich keď budem mať opäť čas :)


Kapitola 12



„Ako je na tom?“ vyskočím na nohy z postele, keď mi do izby bez zaklopania vojde Zach.

„Spí,“ odpovie tmavovlasý boh.

„To znamená čo? Žije? Bude v poriadku?“ Nedám Zacharianovi pokoj. Keď som vstala, deka sa mi zošmykla z pliec a tak sa stále spútaná otrasiem od zimy.  

„Žije.“ Jeho jednoslovné odpovede ma začínajú iritovať. Pristúpi ku mne a spoza pásu vytiahne nôž. Nadskočím, urobím krok vzad, no vrazím do kraja postele a nechtiac sa zvalím na chrbát.

„Ja viem, že som príťažlivý, ale teraz na sex nie je vhodný čas.“ Zach posunie jeden kútik do hora v náznaku jeho typického samoľúbeho úsmevu, no jeho oči rovnako vtipnú iskru nemajú.

„Teraz ju ideš pomstiť?“ pýtam sa neveriacky a ignorujúc jeho vetu. Bolo to prvé, čo ma napadlo, ide ma prepichnúť alebo čo.

Ujde mu spomedzi pier akýsi smiech. Vzápätí sa však opäť sa vráti tá jeho vážna maska. Nahne sa ku mne, prstami ma vezme za zápästia a medzi ne mi priloží chladný kov. Silno trhne smerom nahor, ruky my vystrelia do vzduchu, biely plastový prúžok padne na moje stehná.

„Máš zákaz vychádzok.“ Zach sa narovná a strčí si dlhý nôž späť do obalu za pás. „Jedlo ti sem budeme nosiť. A modli sa, aby to prežila, inak sa potom budeš modliť, aby si mohla zomrieť.“ Otočí sa a vypochoduje z mojej izby.

Hľadím na zavreté dvere ešte dlho po tom, čo odišiel. Nezamkol za sebou. Naozaj si myslia, že ak ma nezamknú ostanem sedieť poslušne v izbe? Pokrútim hlavou. Konečne voľná si môžem obliecť mikinu, ktorú si pretiahnem cez hlavu. Vlasy si zopnem do gumičky dovtedy spočívajúcej na mojom zápästí. Dlhý hnedý chvost mi poskakuje, keď kráčam ku dverám. Pomaly ich otvorím a vyzriem von.

Pozriem sprava doľava, keď si všimnem, že na vrchu schodiska stojí Zach chrbtom ku mne a rozpráva sa s Modrým. Sú približne rovnako vysoký a mohutný, no Zacharian vo mne vyvoláva omnoho viac strachu, než jeho spoločník. Chvíľu si ich premeriavam pohľadom, keď si uvedomím, že na mňa Modrý hľadí. Zacharian mi venuje len letmý pohľad, hneď sa otočí späť a ukáže palcom mojim smerom. Vzápätí zíde po schodoch a ja ďalej sledujem jeho postavu, až kým mi výhľad nezatarasí mohutný hrudník. Dvihnem zrak do tváre Modrého, ktorý zviera tenké pery v jednej linke a očami prepichuje tie moje.

„Do izby,“ povie pevne. Veľké dlane priloží na moje ramená a nasmeruje ma dnu. „Za úsvitu s tebou chce Gregory rozprávať, skús dovtedy neurobiť niečo hlúpe.“ Vyjde z izby, zavrie za sebou dvere, no kroky nepočujem. Stojí vonku a stráži ma.

„Skvelé. Skrátka skvelé.“ Rozhodím rukami. Ublížila som Zive, ja viem, lenže ja som si jej zranenia aspoň všimla. Chcela som jej pomôcť, oni ma odstrčili. Oni si ju nevšímali. Nebodaj čakali, že keď sa mi naskytne príležitosť ujsť, ostanem poslušne sedieť na mieste? Mohla som byť dávno preč, keby som nefňukala nad smrťou Jeromeho. „Do riti!“ Kopnem do postele a hneď ma zabolia prsty na nohe. „Do riti.“ Kňučím do bolesti, keď skackajúc obídem drevený roh, kam som kopla a sadnem si na matrac.

Chvíľu sedím na posteli, nedá mi to však a opäť sa prechádzam. Nedokážem ani zaspať, pretože mi hlavou víri príliš mnoho myšlienok a otázok. Prečo ma uniesli? Konečne sa to dozviem! Povie mi to Gregory. Gregory, ktorý mi pomohol dostať sa do mesta. Prečo ma jednoducho nevzal už vtedy?


Prudko otvorím dvere. Ani neurobím krok, len sa nahnem a vrazím tvárou do tvrdého chrbta. Opäť sa mi zatočí hlava a ja sa musím pridržať zárubne. Možno mám otras mozgu alebo niečo podobné. Modrý sa otrávené otočí a pohľad sklopí dolu. „Čo je?“ opýta sa.

„Potrebujem na záchod. A môžem sa aj osprchovať? Som od krvi, spotená a smradľavá a tiež aj smädná a...“ vysvetľujem, no jemu sa to očividne nechce počúvať, keďže ma preruší.

„Fajn!“ Dvihne ruku, len aby ma umlčal.

Spokojná, že zo seba môžem zmyť krv sa vrátim do izby, vezmem čisté oblečenie a vyjdem von. Prederiem sa cez Modrého a kráčam uličkou k dverám hneď oproti schodisku. Svalovec ma obehne a pokrúti hlavou. „Nebodaj si si myslela, že pôjdeš sama? Mám ťa na starosti.“

Ako malé dieťa. Zastavíme pred dverami do kúpeľne a ja vrhnem posledný pohľad na gigantickú dieru v stene, ktorú spôsobil akýsi druh trhaviny, predtým, než vojdem dnu.

 Kúpeľňa je spoločná pre celé poschodie, takže sa tam nachádza niekoľko sprchových kútov a záchodov. Zapnem svetlo hneď pri dverách a úzka chodbička ma zavedie do prvej miestnosti plnej lavičiek, vešiakov a skriniek. Na konci sú dva otvory miesto dverí. Pravým sa dostanem ku záchodom a ľavým ku sprchám.

Verím, že keď ma vonku stráži Modrý, nikto dnu nevojde, tak sa usadím na lavičku uprostred miestnosti a dlaňami si prejdem po tvári. Možno som predsa len trochu unavená. Chvíľu len sedím a obzerám sa naokolo. Pohľadom zablúdim na vždy otvorené dvierka od jednej skrinky s malým zrkadlom zaveseným na nich. Postavím sa a prejdem  k nemu. Od pravého spodného rohu sa tiahne pavučina prasklín až k ľavému hornému rohu. Zameriam sa na svoj odraz.

Červené oči, akoby som plakala niekoľko hodín. Kruhy pod nimi sú asi rovnako hnedej farby ako moje strapaté vlasy, ktoré trčia z každej strany von z gumičky. Odstúpim o kúsok, aby som videla aj viac, no po prvom fľaku krvi na mojom tričku sa radšej odvrátim a opäť sa usadím na lavičku.

Rozviažem si tenisky, ktoré hneď aj vyzujem spolu s ponožkami. Rozopnem gombík na nohaviciach a stiahnem ich k členkom ignorujúc červené škvrny na kolenách a stehnách, kam som si otierala ruky, a nakoniec ich odhodím preč. Prevlečiem si cez hlavu najprv mikinu a potom aj to špinavé tričko a hodím ich na zem ku rifliam. Otrasiem sa od chladu a objímem sa rukami. V takýto čas by bol pri mne Liam. Objímal by ma on a upokojoval ma. Pobozkal by ma do vlasov a jemne hladil na chrbte. Alebo by sa ma snažil rozveseliť nejakou drobnosťou.

Postavím sa. Vezmem oblečenie zo zeme a spodnú bielizeň z lavičky vedľa mňa. Špinavé oblečenie hodím rovno do koša podobného tomu v mojej izbe. Ziva ma zaškrtí, keď zistí, že som vyhodila jej veci. Teda ak to prežije. 

Prejdem cez ľavý otvor. Ocitnem sa v miestnosti so štyrmi sprchovými kútmi. Vykachličkované steny rámujú sprchy z troch strán. Štvrtá strana je vchod, respektíve gumený záves modrej farby. Zo stoličky pri vchode, kde sú pripravené uteráky si jeden vezmem a prejdem až dozadu ku poslednej sprche. Tam sú na stene pripevnené vešiaky. Zavesím si podprsenku, nohavičky a uterák. Prejdem cez prah sprchy a položím bosé nohy na modré kachličky. Vezmem do ruky sprchovú hadic, pustím vodu. Ticho zakvílim, keď na moje už tak zmrznuté telo dopadne studená voda a rýchlo zamierim hlavicou mimo mňa. Otočím kohútik na doraz, aby mi tiekla horúca vody a chvíľu čakám. Keď na bosých nohách konečne ucítim teplo, dvihnem ruku so sprchovou hlavicou nad hlavu a zavriem oči.

Nechávam vodu tiecť po mojom nahom tele. Viečka pevne zvieram zavreté a snažím sa zo seba zmyť nie len pot, špinu a krv, ale aj spomienky. Pred očami vidím smejúcu sa tvár Liama a v hlave počujem jeho upokojujúci hlas. Do očí sa mi tlačia slzy, ktoré sa mi nechce ani blokovať. Slané kvapky sa mi na tvári miešajú s vodou prúdiacou mi na hlavu. Otvorím oči a pripevním hadicu na držiak, aby som ju nemusela držať. Pohľad upriem do zeme, kde sa ešte stále vlní ružovkastá voda. Tečie mi krv. Automaticky mi ruka vystrelí k hlave a prstami prejdem po boľavom mieste. Pozriem na svoje prsty, ktoré zdobí šarlátová tekutina, no nie je jej veľa. Len pár kvapiek.

Už sa mi ani nechce stáť. Zosuniem sa pozdĺž steny na zem. Nevadí mi, že voda je priteplá a čím ďalej tým viac sa zohrieva. Kolena pritiahnem k hrudi a opriem si o nej bradu. Syknem od bolesti, keď si na nich všimnem počiatočné modriny. Zajtra budú žiariť všelijakými farbami.

Opäť zavriem oči. Bojím sa toho, čo sa dozviem od Gregoryho. Bojím sa, že ma bude chcieť zabiť a ja už nikdy neuvidím Liama. Nie, bojím sa, že prežijem a nikdy neuvidím Liama. Ani Holly. Bojím sa, že Ziva neprežije, aj keď ju poznám len krátko. Som taká vystrašená, ako som nikdy nebola. Pretože doteraz bol pri mne Liam. Môj Liam. Opäť mi stekajú slzy po tvári. Znovu vidím pred očami mojich milovaných neuvedomujúc si, že zaspávam. 



„Ako dlho už tu je?“ pýta sa nejaký hlas.

„Tri štvrť hodinu,“ odpovedá niekto ďalší.

„A to sa ti nezdalo byť nejako dlho?“

„No ženy sú vždy tak dlho v sprche.“

Nasleduje krátky smiech. „Pravda,“

„Tečie voda.“

Nechce sa mi otvoriť oči. Nechcem, aby ma niekto budil z môjho krásneho spánku, aby ničil sny, ktoré sa mi snívajú. Páli ma celé telo, ale ani to mi nevadí. Len chcem ostať ďalej s Liamom a mamkou. Aj po mojom krátkom prebudení sa vraciam do ríše snov. Ďalej objímam moju mamu, takú akú si ju pamätám. Tak veľmi sa podobáme. Obe máme rovnakú postavu. Chudú s vytŕčajúcimi kľúčnymi kosťami. Mama a ja máme tiež výrazné lícne kosti, ktoré nám zakrývajú hnedé vlasy rovnakého odtieňu. Odtiahnem sa od nej, stále držiac dlane na jej ramenách, no už neobjímam ju. Držím seba. Hľadím do svojich očí, mŕtvych očí. Sedím na zemi a držím vlastnú mŕtvolu v náručí.

„Vstaň,“ nariekam a trasiem sebou. „Nespi. Prosím vstaň“ Môj hlas sa mení na hrubší, akoby ďalej rozprával muž. „Vstávaj,“ hovorí mi.

„Nie,“ šepkám a myknem sebou, keď ucítim chladné ruky na mojich rozhorúčených pleciach. Zaklipkám viečkami a chvíľu mi trvá zaregistrovať, kde vlastne som. Zamračím sa a upriem zrak pred seba do tých temných očí prepichujúcich moje. Vystrašene pozriem dolu a s hrôzou zistím, že som nahá. Ruky mi vystrelia k mojim ženský, partiám.

„Síce to nie je niečo, čo som nikdy nevidel,“ poznamená čupiac a podá mi uterák, „ale tu máš.“ Vytrhnem mu ho z rúk a prikryjem sa. Voda už netečie, takže sa opäť trasiem od zimy, no zároveň ma štípe pokožka.

„Choď preč,“ poviem potichu. Zacharian sa pousmeje, ale poslúchne. Postaví sa a vyjde von zo sprchy. Dokonca za sebou zatiahne záves. Spokojne sa dvihnem na nohy. Odtiahnem od seba vlhkú látku a hľadím na svoje telo. Kožu mi zdobia červené fľaky. Nechala som sa popáliť horúcou vodou. Keďže som nič nestihla, opäť pustím vodu a z košíka pripevneného o stenu vezmem mydlo. Rýchlo sa namydlím a opláchnem. Umyť vlasy šampónom mi trvá dlhšie, keďže ma štípe hlava. Opatrne prechádzam okolo malej ranky a snažím sa o ňu nezavadiť nechtami.

O pár minút vyjdem zo sprchy obmotaná uterákom. Oblečiem si spodnú bielizeň a vlasy osuším osuškou, do ktorej ich vzápätí obmotám. Prejdem do druhej miestnosti a hneď odskočím späť, keď si uvedomím, že na lavičke vedľa kôpky mojich vecí sedí Zacharian.

„Čo tu robíš?“ pýtam sa ho vykukujúc spoza rohu.

„Čakám ťa.“

„Ale prečo?“

„Ziva sa prebudila.“

Chvíľu mlčím a nakoniec zo mňa vyjde len: „Aha?“

„Mám ťa informovať o jej stave, nie?“ Opäť nahodí ten samoľúby úsmev, keď sa postaví a otočí sa ku mne. Pohľadom prejde zdola hore, akoby ma mohol vidieť cez stenu. „Nebodaj sa hanbíš? Veď som povedal, že všetko, čo máš som už videl, takže to pre mňa nič nové nie je.“

„Super. Ako vidíš nesmierne si ma ohromil, môžeš byť spokojný a konečne odísť!“ zahučím mračiac sa naňho.

„A ja že si užijeme vzájomnú spoločnosť.“ Nahodí smutný výraz, keď sa otočí na odchod. „Och, a mimochodom,“ obráti sa späť ku mne, „bolo krásne ťa objímať úplne nahú. Aj nabudúce to môžeš urobiť.“ Mrkne na mňa a od hrôzy mi padne sánka dolu.

„Čo?“ skričím, ale on so smiechom odíde z miestnosti preč.

Nahnevane napochodujem ku lavičke. Zahanbene na seba naťahujem oblečenie. Stiahnem si uterák z vlasov a nechám ho ležať na lavičke. Prstami si prejdem cez vlasy, aby som ich od seba odlepila a nakoniec si ich prehodím cez jedno rameno. Vyjdem z miestnosti a opäť vrazím do Modrého.

„Do...“ prehltnem všetky nadávky a chytím sa za nos. „Nemôžeš ma strážiť aspoň meter od dverí, nech si nezlomím nos?“ Zahrmím a nečakám ani na odpoveď. Buchotajúc nohami o zem vojdem do svojej izby, zabuchnem dvere a hodím sa na posteľ. Neprezliekam sa ani do pyžama, lebo viem, že ma o chvíľu aj tak prídu zobudiť.



 „Poď,“ je jediné slovo, ktoré ma preberie. Teda aj silné štuchnutie do môjho ramena. Prevalím sa na posteli, takmer z nej spadnem.

„Idem, idem,“ zamrmlem a prehodím nohy cez okraj postele. Počkám kým sa mi prestane točiť hlava z  prudkého pohybu, potom vstanem a nasledujem Modrého. Kráčam za ním uličkou, okolo schodiska smerujúceho nadol, zabočíme doprava po krátkej chvíli doľava. Vedie ma nahor. „Kam ideme?“ pýtam sa, neodpovedá mi.

Kráčam hore schodmi premýšľajúc, prečo sme nešli do zasadačky. Vyjdeme nahor a ja prekvapene zamrkám, keď si všimnem plnú chodbu. Uprostred miestnosti je veľký stôl, o ktorý sa Zacharian opiera jednou rukou a nakláňa sa, aby videl mapu na ňom. Gregory stojí vedľa s rukami prekríženými na hrudi. Malcolm mu niečo v tichosti rozpráva. Ostatní poslušne stoja okolo o pár metrov ďalej.

Keď si ma všimne zopár členov ich skupiny ustúpia nám z cesty alebo ich Modrý odsunie. Privedie ma až ku stolu, položí mi dlaň na rameno a posunie ma pred seba. Gregory sa na mňa usmeje, ja sa otrasiem. „Vitaj,“ povie a viac svoju pozornosť Malcolmovi nevenuje.

Dokonca aj Zacharian sa na mňa pozrie. „Oblečená? Škoda,“ povie miesto pozdravu.

Gregory jeho poznámku ignoruje a poskladá mapu. „Dajte jej niekto stoličku a môžeme začať.“ Mávne rukou na niekoho. O chvíľu mám vedľa seba položenú stoličku. Nehodlám sa usadiť. Gregory ma chvíľu pozoruje, napokon sa usmeje a pokrúti hlavou. „Fajn, tak asi začnem.“

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Citát


“A reader lives a thousand lives before he dies. The man who never reads lives only one.”
― George R.R. Martin

Populárne príspevky

Ocenenie

Ocenenie