pondelok 1. septembra 2014

Kapitola 13





Kapitola 13

  

„To chcete riešiť tu, pred všetkými?“ opýtam sa a mávnutím ruky zhrniem polovicu ľudí v miestnosti.

„Vadí ti to?“ Gregory prejde pohľadom po všetkých prítomných.

Chvíľu mlčím. Vadí mi to? Čo keď o tom už aj tak všetci vedia? Čo keď to nie je nič také zlé? Aj tak to však nechcem rozoberať pred všetkými, lebo si nie som istá, že to vydržím počúvať. Že vydržím počúvať bez plaču. „Áno,“ poviem potichu, neisto. Cítim sa, akoby som mala rozdvojenú osobnosť. Raz sa bojím a plačem, inokedy hrdo stojím a bojujem.

Teraz sa cítim slabo. Sklopím zrak, keď na mňa všetci hľadia ako na pokusné zviera a zamrvím sa na mieste. Privriem viečka, snažím sa nevnímať okolie. Cítim na sebe každý jeden pohľad. Nádych, výdych. O chvíľu sa dozviem, prečo ma uniesli.  Gregory mi všetko povie. Prečo ma vzali od Liama.

„Fajn, poď do mojej izby. Zach a Malcolm, vy poďte tiež.“ Gregory mávne ku dverám do jeho izby a vzápätí týmto smerom aj vykročí.

Postavím sa a nasledujem ho spolu s Modrým v pätách. Zastavím pred dverami a tým klamárom. Venuje mi úsmev, ktorý zmizne, keď presunie svoj pohľad na Modrého za mnou. „Ty ostaň,“ povie mu, ako nejakému psovi. „Rozíďte sa do izieb!“ zakričí, keď sa otočí chrbtom, aby otvoril dvere. Podrží ich a nechá vojsť najprv mňa. Och, aký džentlmen.

Ocitnem sa na úzkom schodisku vedúcom nahor. Kladiem nohy na drevené schody, ktorých je dokopy dvanásť. Počítala som to. Rozhliadnem sa po rozľahlej miestnosti. Na jej konci stojí široká posteľ s uloženými prikrývkami, akoby tu nikdy nikto nespal. Oproti je vysoká drevená skriňa a vedľa nej dvere. Predpokladám, že vedú do kúpeľne. Uprostred miestnosti, teda predo mnou sa pod oknom týči gauč a pred ním nízky stolík s kopou papierov na ňom. Hlavu otočím na ľavú stranu, kde je len holá tehlová stena šedivej farby. Svetlo v izbe poskytuje rad okien, ktoré nemajú mreže a sú dosť veľké, aby nimi hocikto vyšiel von.

Nadskočím, keď mi na pravé rameno niekto položí ruku. Pootočím hlavu, aby som zistila, kto ma posúva nabok. Zacharian. Prejde okolo mňa rovno ku gauču, na ktorý sa rozvalí a nohy si vyloží na stolík.

„Milé, že sa tu už cítiš tak pohodlne, Zach.“ Gregory sa postaví vedľa mňa a mávne rukou ku kreslu stojacemu na opačnej strane stola. „Sadni si,“ povie a poštuchne ma dopredu, keď sa nehýbem.

Usadím sa a prstami prechádzam po deravom čalúnení. Vedľa môjho pravého stehna vytŕča z diery nejaký mäkký materiál, ktorý žmolím medzi palcom, ukazovákom a prostredníkom. Sledujem, čo robia zvyšné osoby v miestnosti. Gregory udrie dlaňou do Zachovho ramena, ktorý zloží nohy zo stola a posunie sa. Obaja sa oprú lakťami o kolená a kým jeden skúma papiere na stole, druhý na mňa upiera zrak. Malcolm stojí za mnou so založenými rukami a sleduje raz mňa, raz jeho spoločníkov.

„Dobre, takže už sa konečne do toho pustím,“ Gregory zopne ruky, keď prehovorí a Zach dvihne pohľad od papierov.

Prikývnem.


„Pamätáš si na niečo z detstva? Skade si, kde si bývala, ako si sa dostala tu?“

„Myslela som, že mi všetko vysvetlíš a nie, že sa ma budeš pýtať na osobné veci,“ odvrknem a založím si ruky na hrudi.

„V tvojom živote už osobné nie je asi nič,“ poznamená a prstami si prejde po strnisku na brade. Zamračím sa a chcem sa opýtať, čo tým myslel, no on mi nedá šancu, pretože pokračuje. „Čiže môžem predpokladať, že si pamätáš na všetko?“

„Viem, ako som sa sem dostala. Pamätám si zopár vecí, ktoré mi mama hovorila, keď som bola malá. Len také drobnosti. No veľa toho nie,“ odpoviem napokon.

„Žili ste v Pražskom metre,“ začne. „Lenže ani tam sa nežilo hocijak. Najprv si ľudia pomáhali a vládli demokraticky, neskôr sa režim zvrhol. Na čelo sa dostalo niekoľko osôb, ktoré si nad jednotlivými zastávkami metra rozdeľovali moc. Často sa do metra dostávali nový ľudia, preto nebolo nič výnimočné, keď sa tam dostal môj brat.“

Prekvapene podvihnem obočie, no nevstupujem do príbehu.

„Spolu s kamarátmi začali rozširovať, že existuje liek. Môže ho vyvinúť. Potreboval len pokusné krysy. A tým nemyslím zvieratá, ale ľudí. Presnejšie, deti. Deti, pretože tie neboli vystavené žiareniu tak dlho ako niektorí dospelí. Mal kopu nápadov, ktoré predložil vládnucej vrstve metra. Tí mu verili. Donútili rodičov, aby odovzdali svoje deti. Bolo viac než jasné, že to najmenej polovica neprežije, no nemali na výber.“

„Buď dieťa alebo odchod z metra,“ poznamenám so zrakom upretým do zeme. Pamätám si. Pamätám si útržky z detstva. Kúsky viet, kúsky spomienok, ktoré skladám dokopy celý svoj život ako nejakú skladačku. 

Gregory prikývne a hovorí ďalej. „Skôr než ti dôjde, že to všetko zapríčinil môj brat a začneš ma mlátiť, vypočuj si to celé,“ upozorní ma predtým, než bude pokračovať v príbehu. „Odviezol si vás preč a dokonca mu boli poskytnutí vojaci. Mal všetko, čo chcel. Naozaj si myslel, že mal pravdu. Že liek existuje. Niekoľkým deťom pichol rôzne látky. Pár z nich zomrelo, iné sa premenili.“

Strasie ma. Uvedomím si, že zadržujem dych a tak rýchlo vydýchnem a opäť sa nadýchnem. Obe ruky držím v päsť, ani neviem, kedy som ich tak poskladala. Privriem oči a snažím sa spomenúť si. Nedarí sa mi to. Nepamätám si to. Nedokážem sa rozpamätať, čo sa tam dialo. V tom laboratóriu, kde držali malé deti ako nejaké pokusné potkany. Zrazu začínam mať chuť Gregoryho naozaj udrieť. Doteraz to bol len akýsi pud sebazáchovy a pomsty, no teraz...

„Viem to, pretože som tam bol. Mal som svojmu milovanému bratovi pomáhať,“ zhnusene vypľuje posledné slová vety. Moja chuť ho udrieť sa zväčšuje. Už sa chystám postaviť, keď mi Malcolm zaryje prsty do ramien a tým ma udrží v kresle. „Lenže som to nedokázal,“ Gregory si tento môj výstup nevšimol alebo ho len ignoruje, keďže pokračuje ďalej.

„Vedel som, ako to dopadne už skôr, preto som zháňal ľudí, ktorí by mi dokázali pomôcť vás dostať preč. Môj otec pracoval kedysi na letisku. Vedel o všetkom. Kde čo je a ako sa dostať k lietadlu. Spoločne sme jedno opravovali s pomocou niekoľkých kamarátov. Otec ma poslal s bratom, aby som naňho dozrel. Lenže po tom, čo som videl, nemohol som naňho dozerať. Musel som pred ním zachrániť tie nevinné deti.

„Zohnal som niekoľkých rodičov detí, pár vojakov, ktorým sa to nepáčilo a iných ľudí z vonku. Mali mi pomôcť, mali sme vás všetkých zachrániť. Lenže otec mi to nechcel dovoliť. Nemohol uveriť, že chcem zradiť vlastného brata, aj keď sa ani jemu nepáčilo, čo robí. Sám tiež nechcel odísť, želal si, aby odleteli obe jeho deti a zachránili sa. Vždy to tak chcel. Keď som mu však všetko prezradil, povedal, že to nebude zadarmo.  Nechcel ísť do metra, nechcel sa nechať podriadiť, potreboval preto zbrane, náboje a všetko, čo mu mohli poskytnúť. Rodičia to zaplatili aj všetci, ktorí chceli odísť a on sa potom už len rozlúčil.

„Otec nás oboch všetko naučil. Brat sa odjakživa venoval chémii a biológii, ja som bol ten technický typ. Naučil som sa pilotovať lietadlo. Síce len teoreticky, no plytvať takou schopnosťou nikto nechcel. Preto som nemohol ísť po vás. Čo keby ma zabili? Celý plán by bol v ťahu.

„Čakali sme takmer na povrchu, pripravení s maskami pre deti a autami vonku na ceste. Vrátilo sa len zopár rodičov, ktorým pomáhali vojaci. Odhalili našu tajnú akciu a boli pripravení. Ty a nejaké iné dieťa ste prišli poslední. Bola si taká statočná. Ani si sa neohliadla, keď sme autom odchádzali na letisko. Neplakala si ako ostatné deti. Nesnažila si sa dať si dolu masku. Nebila si sa a nechcela ujsť. Bola si úplne pokojná.“ Zamračím sa. Teraz si ma chce získať? Súcitom a pochvalou? Pevne zatínam prsty do dlaní a nevadí mi ani, že si nechty zarývam hlboko do kože.

„Na letisku čakalo zopár ďalších ľudí a druhý pilot. Stále sme udržiavali kontakt s inými mestami, preto sme sa zastavili v Londýne. Poskytli nám dostatok paliva na cestu do Ameriky. Za let zaplatilo niekoľko ďalších ľudí a spolu s ďalšími dvomi lietadlami sme sa vydali preč.“

„Načo vám to bolo? Už si to nemohol dať otcovi. Prečo si ich aj tak nechal platiť?“ konečne prehovorím.

„Pretože sme sa chystali do neznámej krajiny, kde bolo potrebné zohnať všetko, čo sa len dalo. Ako inak si chcela prežiť? Bola by si dávno mŕtva, keby tí ľudia nezaplatili všeličím, čo našli.“

„Och, tak preto sme nič nemali, keď sme prileteli? Neostal si s nami. Zdrhol si. Zdrhol si aj so všetkým a nám neostalo nič.“ Na dôraz svojich slov som si mohla rovno odpľuť k jeho nohám, ale bránil mi stôl. Hlupák Gregory. Naozaj si myslí, že mu tú jeho dobročinnosť uverím? Nič nie je zadarmo. A najlepšie je sa nedeliť, čím viac ti ostane, tým väčšia šanca, že prežiješ.

Keď Gregor mlčí, hlasno si odfrknem. „Si sebec. Myslíš len na seba. Rozprávaš mi tu ako si chcel zachrániť tie deti...“ odmlčím sa, keď si uvedomím, že rozprávam aj o sebe. „Nás. Ako si chcel zachrániť nás, lenže skutočnosť je iná. Šlo ti len o zásoby. Chcel si si zachrániť svoj zadok a kašľal si na ostatných.“

Nastáva ďalšie ticho. Nemá na to čo povedať.

Aj ja mlčím. Čakala som vlny plaču a kriku, miesto toho necítim nič. Som ako prázdna kniha. A prázdna kniha nemá žiadnu hodnotu. Sú to len obyčajné stránky, ktoré sa môžu spáliť.

„Chceš vodu? Zach, prines jej vodu.“ Gregory sa konečne ozve a pošle Zachariana preč. Už nemôžem viac sedieť. Snažím sa zo seba striasť Malcolmove ruky, lenže on svoj stisk ešte spevní. „Pusti ju,“ počujem hlas toho klamára a cítim voľnosť svojho tela.

Začnem sa prechádzať po miestnosti a moju myseľ zaplavujú vlny otázok. Miliónov otázok. V izbe počuť len moje chodidlá na drevenej pohľade. Päť krokov k posteli, päť krokov k stene oproti. Päť krokov k posteli, päť krokov späť. Pri otočke stratím rovnováhu, udržím sa však na nohách a pokračujem.

Prechádzam sem a tam tak dlho, až kým nepríde Zach s fľašou vody. Podá mi ju a ja ju bez slova vytrhnem z jeho prstov. Otvorím viečko a začnem hltavo piť. Zaplavím púšť v mojich ústach, no ani voda mi nepomáha. Čakala som, že voda uhasí smäd po odpovediach na všetky otázky či zredukuje moje myšlienky. Nestalo sa tak.

Pustím fľašu na zem a vyberiem sa ku dverám, o ktorých predpokladám, že vedú do kúpeľne. Mám pravdu. Hneď oproti vchodu stojí umývadlo. Otočím kohútikom, ktorý je označený modrou bodkou, z dlaní vytvorím misku a naplním ju vodou. Nahnem sa a ošpliecham si tvár. Urobím tak zopárkrát, nakoniec sa len opriem dlaňami o kraj umývadla s hlavou zvesenou dolu. Privriem oči, keďže mi do nich padajú vlhké pramienky vlasov.

Prešiel ma hnev, prešiel ma smútok. Stále nedokážem nájsť svoje emócie. Akoby sa mi skryli a hrali so mnou nejakú hru. Lenže mne sa hrať nechce.

Po nekonečne dobe sa otočím a vrátim do izby. Zacharian opäť sedí na svojom mieste, Malcolm na akejsi drevenej stoličke a Gregory sa ešte stále nepohol. Usadím sa do kresla. „Pokračuj. Toto nie je koniec.“

Všetci traja mlčia a hľadia na mňa upretými pohľadmi. Nakoniec Gregory prehovorí a pokračuje v príbehu.

„Áno, máš pravdu, zdrhol som. Bolo to výhodné. Rozmyslel som si všetko, čo som nasľuboval. Keď sme tu prišli, a ja som zistil, že je všetko inak, než sme si mysleli. Vybral som si život pred smrťou.“

Tu je odpoveď na moje výčitky. Lenže ja nič nevravím.

„Máš pravdu, nie je to koniec. Ešte som ti nepovedal, prečo si tu.“ Hľadím naňho, ako si prečesáva prstami prešedivené vlasy. Nervózne gesto. Cíti sa nesvoj. Svojimi obrovskými očami sledujem každý Gregoryho pohyb. Ako sa mu nadvihuje hruď pri dýchaní. Ako si vymení pohľad s Malcolmom a Zacharianom. Ako otvorí ústa a späť ich zatvorí.

„Si tu, pretože len ty to môžeš zastaviť.“

Vždy keď som čítala knihy, po takýchto vetách sa skončila kapitola. Prinajhoršom celá kniha. Je to taká veta, ktorá necháva všetko otvorené, no je natoľko šokujúca, že sa na ňu ani nedá odpovedať. Preto sa kapitoly končia. Pretože čitateľ, ale aj hrdinovia potrebujú prestávku. Potrebujú si to utriediť v hlave a chcú si samy vytvoriť svoju pravdu. Lebo vedia, že pokračovanie nebude dobré, tak prečo si nevytvoriť vlastné klamstvo a žiť s ním v pravde?

„O... o čom to rozprávaš?“ opýtam sa neisto.

„Nesieš v sebe protilátku. Dokážeš to všetko zvrátiť. Toto zistil môj brat a preto si tu. Potrebujeme ťa. Potrebujeme tvoj život, aby si zachránila svet.“

Nechce sa mi veriť, že osud celého ľudstva visí na pubertálnej dievčine, teda na mne. Aké ironické. Tie najväčšie mená v histórii chceli zmeniť svet aj napriek tomu, že im to nebolo súdené. A ako dopadli? Zomreli zbytočnou smrťou, ktorá nezachránila nikoho a nezmenila nič. Hneď ako sa ich duše odpútali od ich zúbožených tiel sa všetko vrátilo späť do krutých čias a svet čakal na ďalšiu osobu, ktorá by to zmenila.

Teraz tu som ja. Nikto ma nepozná, neurobila som nič veľkolepé. Som nikto. A predsa som dôležitá. Nechcem to byť ja. Nechcem mať takú moc. Nechcem, aby sa ľudstvo spoliehalo na mňa. Lenže hľa, je mi to zrejme súdené. Jedine ja sa zapíšem do histórie tým, že moja smrť zbytočná nebola. Zomriem, pretože všetko zmením.

„Vám snáď šibe.“ Zasmejem sa a opäť vyskočím na nohy. Nechápem ani, prečo som si sadla. Nedokážem vydržať na mieste čo i len pár minút. Som príliš nervózna.

„Nie. Počúvaj ma, Parvati,“ Gregory vstane tiež.

Keď vysloví moje meno, otočím sa k nemu čelom s vystrčeným ukazovákom. „Opováž sa ma tak ešte raz nazvať,“ zasyčím. Vzápätí si obomi rukami vojdem do vlasov a silno zaťahám za pramienky. Možno sa prebudím z tohto sna do náručia Liama. Bola som v tom, že ma zabijú, lenže za posledné dni som si nejako zvykla na možnosť, že prežijem. A teraz mi oznámia toto. Odmietnem a celé ľudstvo ma potrestá. Čo je to jeden život oproti tisíckam? Ba čo, možno sú nás milióny.

„Teraz ako, čo odo mňa očakávate? Podskočím si tri metre do vzduchu od radosti, pôjdem s vami kto vie kam a nechám vás na sebe experimentovať? A vlastne, odkiaľ ste si takí istí? Možno to ani nie som ja. Možno ste sa pomýlili. Veď to sa nedá zvrátiť. Ako chcete zabrániť nákaze? Vy ste sa pomiatli. Je to rá-dio-ak-tív-ne žia-re-nie. Rádioaktívne žiarenie! To sa nedá zvrátiť nejakým... liekom,“ vyprsknem a rozhodím rukami. Na jazyku mám toho ešte viac. „A čo s tým potom? Rozstrieknete moju krv po celom svete ako dážď? Premýšľali ste nad tým? Už to nezachránite. Je koniec. Ste až takí slepí, že to nevidíte? Polovica sveta je nakazená. Veď sú už aj tu. Tu v Amerike. Rozrežete ma, vyberiete si, čo potrebujete a načo? Na nič. Nepomôže vám to.“ Teraz som spokojná. Teda nie som. Len mi došli slová.

Ťažko oddychujem a uvažujem, ako som zvládla toľko rozprávať bez nadýchnutia. Som hrozný človek. Som sebecký človek. Som presne to, čo som vyčítala Gregorymu. Preto sa neobhajoval. Možno vedel, že urobím to isté. Radšej si zachránim vlastný zadok, ako by som mala zachrániť celý svet.

Opäť si prechádzam rukami cez vlasy, dlaňou si šúcham čelo. Prechádzam sa sem a tam a snažím sa ignorovať tri páry očí na mne. Prečo mlčia? Prečo nič nepovedia?

„Damien,“ ozve sa napokon Gregory. Počujem ho akoby z diaľky, keď mu z úst vyjdú tie slová. „To nebola otázka ani žiadosť. Prepáč, ale nemáš na výber. O týždeň letíme do Prahy.“

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Citát


“A reader lives a thousand lives before he dies. The man who never reads lives only one.”
― George R.R. Martin

Populárne príspevky

Ocenenie

Ocenenie